Existuje krajina, ktorá človeka uchváti svojou čistotou a nepoškvrnenosťou, divočina, ktorá však patrí výlučne prírode, človek nemá na jej existenciu vplyv a je v nej iba narušiteľom.

Človek tiež často putuje za krajinami vzdialenými, exotickými, od ktorých čaká, že ukoja jeho smäd po nových neošúchaných vnemoch, farbách, tónoch či tvaroch. Najskôr sme uchvátení, chceme vidieť a poznať čo najviac. Hľadáme čosi, čo nás vytrhne z otupenosti, zisťujeme, že to nenachádzame, vnemov je stále viac a hlbokých mystických zážitkov z krajiny a v krajine stále menej. Krajina nám je cudzia.

Večer vybehnem za dedinu v hornoliptovskej krajine, ktorá mi patrí, rovnako ako patrila mojim predkom. Krajina je väčšinou pomenená a jednotvárna, ale ja nachádzam fragment, napohľad banálny. Kúsok starej cesty k poliam popri potoku. Až k nej schádza medza bývalého poľa. Cesta je lemovaná starými hlavovými vŕbami, ktoré nikto neorezal už aspoň polstoročie, medzi nimi drevené ploty s bránkami do záhumienkov. A zrazu je tu ten pocit, pocit spojenia so zemou, s minulosťou, s ľuďmi, s niečím, čo ma prevyšuje a z čoho môžem čerpať.

 Čo je to, čo odlišuje určitý kus krajiny, ktorá nás dojíma, od ostatnej, ktorá túto schopnosť nemá? Prečo sú niektorí z nás nadšení krajinou, ktorou by sme mnohí prešli bez povšimnutia? Stratila sa krásna krajina, alebo zmizla skôr naša schopnosť vnímať jej krásu?

Krajina je evidentne iná ako bola za čias našich starých rodičov. Prebehla historická zmena krajiny, jej funkcie a spôsobu využívania.

Krajina bola odjakživa miestom stretnutia človeka a jeho záujmov a prírody s jej pravidlami, večnými vo svojej premenlivosti. Človek musel v boji o holý život nájsť metódou pokusov a omylov najlepšiu možnosť jej efektívneho využívania pri čo najmenšom výdaji energie. Musel sledovať prirodzené štruktúry prírodnej krajiny a ním prispôsobovať svoje zámery a zo zdanlivých nevýhod urobiť výhody. Namiesto strojov krajinu formoval rukami alebo nástrojmi pochádzajúcimi z jeho rúk. Myslím, že to, čo nás dokáže očariť na starej kultúrnej krajine, je práve odtlačok organickej štruktúry ľudského tela v organickej štruktúre prírodného reliéfu.

Kolektivizácia a metódy socialistického poľnohospodárstva, ktorým vo veľkej miere „vďačíme“ za dnešnú tvár našej krajiny, mali podľa mňa niekoľko zásadných nedostatkov.

Problémom bolo aplikovanie veľkých filozofických téz a hesiel, ktoré boli myšlienkovým základom režimu, na spôsob prístupu k prostrediu. Rozoranie medzí malo byť aktom uvedenia nového uvažovania do praxe, ale stalo sa skôr ukážkou neuvažovania, neúcty k tradícii a nedostatku pokory voči starým technológiám overeným stáročiami. Snaha vytvoriť na nepravidelnom povrchu sieť priamok podľa pravítka musela zákonite viesť k zníženiu účelnosti, ktorá bola v našej krajine vždy zvláštnym spôsobom neoddeliteľne spätá s „krásnom“. Príkladom za všetky je orba po spádnici, ktorá je dôkazom absolútnej neznalosti prírodných zákonitostí a aktuálne bola aj jednou z príčin tohoročných katastrofálnych povodní. Až teraz si začíname uvedomovať, že úzke pásy polí oddelené medzami, komunistickými ideológmi považované za prežitok a symbol súkromného vlastníctva, boli najúčinnejšou protipovodňovou ochranou a zaobišli sa pri tom bez použitia más betónu.) Estetika krajiny sa stratila, pretože sa v nej stratila ľudská mierka a pečať a začala byť formovaná strojmi. Na prvý pohľad nie je už pre nás v krajine prekážok, s ktorými by si stroje nevedeli poradiť, prekážok, ktoré nútili našich predkov uvažovať.

Prebehla aj zmena v našom vnímaní krajiny, aj keď si myslím, že len čiastočná a nie nezvratná. Prežil som prakticky celý život v meste obklopený mestskou a „modernou“ poľnohospodárskou krajinou, nikdy som nevidel tú krajinu, ktorú videli môj dedo, a predsa pociťujem v starej kultúrnej krajine, že takto je to správne, že len takto sú veci v istom poriadku, ktorý je podobný poriadku prírody.

U ľudí je dnes schopnosť vnímania a chápania krajiny potlačená. Mestskí ľudia sú absolútne zvyknutí na symetriu, pravidelnosť, strojové línie a strácajú schopnosť rozlišovať autentické od umelého.

Ak vznikne snaha o návrat k tradícii, výsledkom je obvykle absolútny nepodarok. Príkladom by mohla byť rozsiahla výstavba drevených domov po celom Slovensku (obvykle, ako inak, v krajinársky najhodnotnejších územiach), ktoré sa snažia kopírovať ľudovú architektúru, ale z objektívnych príčin (betónové podmurovky, „guláče“ frézované z hranolov, absolútna ignorácia miestnych osobitostí tradičnej architektúry, nerešpektovanie pomerov a mierok starých domov, atď.) sú výsledky odstrašujúce a k ľudovej architektúre majú asi tak blízko ako Senzi Senzus k ľudovej hudbe. Najväčším problémom je to, že tieto „návraty k tradícii“ majú obrovský vplyv na ľudí, ktorí začínajú vnímať falošné ako autentické (čo u nás neplatí len pre vnímanie prostredia).

Čo treba spraviť, aby sa krajina opäť stala hodnotnou, krásnou, funkčnou a príjemnou pre život?

V prvom rade musíme zistiť, že nám chýba. K tomu musí dospieť každý sám a je jedno, či to zistí, keď na mieste, odkiaľ sa rád pozerá na mesto, vznikne vila pre súkromného milovníka výhľadov, alebo keď sám bude búrať humná za dedinou, aby si postavil sídlo s dórskymi stĺpmi okolo vchodu.

Ďalej je nutné začať krajinu opäť využívať funkčne, rozumne a zodpovedne. To, že ju tak využívame, poznáme podľa toho, že sa nám krajina nepomstí.

V neposlednom rade je podľa mňa dôležité určiť a rešpektovať v krajine isté tabu. Uviesť nepísané pravidlá slušnosti a morálky aj do spôsobu zasahovania do prostredia. Neťahať elektrické vedenia cez kopec s barokovou kaplnkou, netrasovať diaľnice tesne popri múroch zrúcanín stredovekých hradov, atď.

Otázkou na záver by mohlo byť to, aký má pre nás vlastne tradičná kultúrna krajina význam.

Exupéry hovorí čosi v tom zmysle, že ten, kto je schopný vidieť krásu krajiny, spoznal Boha. Zisťujeme, že každá krajina, kde bol pomer ľudského faktoru a prírody vyvážený, má svojho osobitého ducha a v krajine, ktorá je nám domovom, je jej duša veľmi blízka tej našej. Krajina domova nás spája s našimi predkami.

Krajina bola zmyslom života pre generácie ľudí. Fragmenty tradičnej krajiny sú tým, čo po nich ostalo. Prostredníctvom krajiny sa, exupéryovsky povedané, uskutočnili.

Myslím si, že to, čo môže Slovensko poskytnúť svetu, nie sú nové autá, skromné imitácie amerických mrakodrapov v našich mestách, lyžiarske strediská, diaľnice, ani pseudoumelecké monumenty pseudohrdinov národa. Nebudú to dokonca ani naše hory (inde majú vyššie). To, čo je u nás hodnotné, sú zvyšky našej národnej kultúry. Stále hľadáme našu identitu, či je to organizovanie megalomanských folklórnych slávností, kydanie na susedné národy v alkoholickom delíriu, alebo prepisovanie dejín v náš prospech. Čo keby tým zvyškom našej identity bola práve historická kultúrna krajina ako funkčný dôkaz toho, ako sme žili, ako sme uvažovali, čo sme si vážili.

Slovenská krajina je najpravdivejším pomníkom kultúry nášho národa. Krásna krajina svedčí o úcte a múdrosti, škaredá o ignorácii hodnôt a ziskuchtivosti. Preto keď budem putovať krajinou a budem z nej cítiť jej jedinečného ducha, bude mi jasné, že sme konečne na správnej ceste.