Kto ovláda prítomnosť?

Veronika Pauková

Človek si od nepamäti vďaka svojmu umu razil cestu k „lepšiemu zajtrajšku“ a snaží sa v tom pokračovať i naďalej. Otázkou zostáva, či ide v dlhodobom horizonte naozaj vždy o niečo lepšie. Na mieste je taktiež položiť si otázku, či je ľudský um v rýdzo utilitaristickom ponímaní skutočne tým, na čo sa možno za každých okolností spoliehať.  

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Kto ovláda prítomnosť?

2011-05-13 10:16:05

Veronika Pauková

Človek si od nepamäti vďaka svojmu umu razil cestu k „lepšiemu zajtrajšku“ a snaží sa v tom pokračovať i naďalej. Otázkou zostáva, či ide v dlhodobom horizonte naozaj vždy o niečo lepšie. Na mieste je taktiež položiť si otázku, či je ľudský um v rýdzo utilitaristickom ponímaní skutočne tým, na čo sa možno za každých okolností spoliehať.  

V priebehu stáročí, resp. tisícročí dochádzalo niekedy vo väčšej, inokedy zasa v menšej miere k pretváraniu prostredia, v ktorom sa človek pohyboval. Miera využívania prírodných zdrojov a nárokov na ne kladených sa výrazne zvýšila v dôsledku narastajúcich potrieb človeka. Snaha uspokojovať vlastné potreby sa tak prejavila v tom, že ľudia si čoraz viac začali prispôsobovať svoje okolie. V danej súvislosti bolo zlomom predovšetkým obdobie neolitu, keď došlo k zásadnej zmene postoja človeka vo vzťahu k prírode. Ďalší kvalitatívny posun v rámci týchto vzťahov bol spätý s výraznejšími pokusmi o invenčné zvládnutie nevídaných požiadaviek trhu v časoch priemyselnej revolúcie. Spoločnosť zaznamenala obrovské napredovanie vo výrobnej oblasti a industrializácia sa do určitej miery odrazila v charaktere spoločnosti. A hoci na jednej strane šiel tento proces ruka v ruke s podnecovaním ľudskej vynaliezavosti, na strane druhej bol sprevádzaný mnohými komplikáciami.

My, ľudia 21. storočia, máme možnosť stavať na takto nadobudnutých skúsenostiach, no je tiež dôležité, že máme možnosť vyvarovať sa chýb, ktorých sa dopustili naši predkovia. Ak teda nechceme sťažovať život budúcim generáciám, mali by sme si rovnako uvedomiť význam  zodpovedného prístupu k minulosti, k vlastnej identite. Takýto prístup si v neposlednom rade vyžaduje načrieť do histórie, zamyslieť sa nad hodnotami, ktoré sa zachovali, pričom ich podoba môže byť rôzna. Môžu pretrvávať napr. vo forme tradícií, alebo sú súčasťou hmotných pamiatok, ktoré sú výsledkom práce ľudských rúk a ľudského génia. Paradoxne dôkazy tohto vynaliezavého ducha často nechávame na milosť a nemilosť nepriaznivých vonkajších vplyvov, ktoré vedú k ich chátraniu, v horšom prípade k systematickej a zámernej deštrukcii.

Našu pozornosť si, samozrejme, popri kultúrnej krajine zaslúži i krajina prírodná. Veď zásahy do nej vyvolávajú otázky, ktoré sa postupne stávajú čoraz akútnejšími. Pokiaľ ide o samotné vnímanie krajiny, pod daným pojmom si toho možno predstaviť pomerne dosť. Zaiste existuje množstvo definícií, ktoré tento výraz vymedzujú z geografického, ekologického či kultúrneho hľadiska. Znalosť ani jednej z nich však nie je dostatočnou podmienkou na to, aby sme si vedeli uvedomiť dôležitosť vyváženého života s tým, čo nás obklopuje.

Žijeme v období rôznorodých technologických vymožeností, ktoré vyvolávajú v mnohých z nás pocit nadradenosti, samozrejmej supremácie voči ostatným súčastiam okolitého prostredia.  Napriek tomu sa stále ocitáme zoči-voči situáciám, ktorým dokážeme čeliť len s veľkými ťažkosťami. Súčasný vývoj je totiž dôkazom toho, že spoločnosť je permanentne vystavovaná mnohým zaťažkávajúcim skúškam, či už v podobe hospodárskej krízy, ekologických katastrof alebo konzumného spôsobu života, ktorý dennodenne sprevádza moderného človeka terajšej hektickej a uponáhľanej doby.

V poslednom čase sa napr. pozornosť svetových médií upriamuje na ekologickú katastrofu, ku ktorej došlo v dôsledku potopenia ropnej plošiny v Mexickom zálive. Únik ropy, zavádzajúce informácie zo strany kompetentných osôb, ale taktiež nezodpovedný prístup týchto zainteresovaných sa odrazili v negatívnych reakciách. Na dotknutú spoločnosť sa okamžite vzniesla vlna kritiky z viacerých strán. Táto záležitosť je pritom ukážkovým príkladom toho, ako môže dopadnúť konflikt medzi ekologickým prístupom (resp. zodpovedným prístupom ako takým) a snahou vyhnúť sa finančným stratám. Spomínaný incident však ani zďaleka nie je jediným prípadom, keď došlo k uprednostneniu zisku na úkor bezpečnosti. Zvýšenú pozornosť si však zasluhuje pre jeho vypuklosť a ďalekosiahlosť. Nie je však správne, ak ľuďom otvoria oči až také závažné udalosti, ak im ich vôbec otvoria.

Neexistuje komplexné riešenie v podobe jediného zásadného kroku. Bolo by naivnou a nenaplniteľnou ilúziou spoliehať sa na to, že niekto príde s všeliekom na všetky aktuálne spoločenské problémy. V žiadnom prípade však netreba prepadnúť myšlienke vlastnej bezmocnosti. Práve naopak, v dnešnej dobe sa mnohokrát vyzdvihuje potreba zodpovedného prístupu jednotlivca k otázkam, ktoré zasahujú do viacerých dôležitých sfér života. V súčasnosti sme žiaľ často svedkami rôznych hraničných prístupov. Buď sa stretávame s extrémom úplnej apatie, nezáujmu či skepsy, alebo na druhej strane s extrémom neprimeraného preceňovania niektorých vybraných prvkov. Niekto chce viesť len svoj ničím nerušený život a o problémy okolitého sveta nejaví záujem, ďalší venuje všetku svoju silu a energiu cieľu v podobe finančnej prosperity a pod. Riešenia by sa pritom nemali hľadať prostredníctvom akéhosi pomyselného spriemerovania týchto extrémov a cestou ústupkov voči rozličným záujmovým skupinám. Príslovečnú zlatú strednú cestu treba chápať skôr ako postup vychádzajúci z prijímania všeobecne prospešných opatrení a ich dodržiavania. Mám tým na mysli, že treba klásť dôraz na funkčnú a nielen formálnu súčinnosť jednotlivých elementov v rámci spoločnosti, čím sa rozumejú orgány moci konkrétnej územnej jednotky, ktoré hľadajú nové systémové riešenia, prijímajú záväzné opatrenia, a jej občania, ktorí ich rešpektujú a napĺňajú.  V rámci Európskej únie a aj v Slovenskej republike ako takej je napr. právne upravená ochrana kultúrnych pamiatok, krajinných, historických hodnôt a pod., no dôležité je uvedomiť si záväznosť takýchto noriem a zároveň ich vnímať ako nástroj na zabezpečenie harmonického života, nie ako jeho obmedzovanie. Už samotná reglementácia v tom najširšom slova zmysle totiž väčšinou evokuje určité obmedzenia, stanovovanie rozličných limitovi.

Ďalej by som poukázala na potrebu eliminovať nerešpektovanie základných princípov etiky a morálky, prehodnotiť  konanie výlučne vo vlastný prospech bez zamýšľania sa nad konzekvenciami takýchto činov. Žiaľ,  nemožno už vychádzať ani z predpokladu, že zásady ako sú solidarita alebo altruizmus, sú akceptované ako všeobecné  morálne princípy. Objektivizmus v ponímaní Ayn Randovej napr. hovorí o tom, že je morálne byť sebeckým. Aj v mnohých iných prípadoch dochádza k suplovaniu významných hodnôt egoizmom, prospechárstvom, honbou za ziskom a pod., pričom takéto správanie sa snažia niektorí ospravedlniť, ba dokonca otvorene presadzovať v praktickom živote. Je pravda, že hospodársky rast  nemožno podceňovať, no nemal by sa uprednostňovať na úkor životného prostredia, architektonických pamiatok a pod. Stratégia trvalo udržateľného rozvoja sa predsa dotýka popri sociálnej sfére životného prostredia, a ako aj ekonomického rozvoja. Bolo by však vhodné získavať nové zdroje finančných príjmov napr. prostredníctvom rozvoja cestovného ruchu a pod.

Ako ďalší bod by som uviedla nutnosť vyvarovať sa „vonkajškovosti“, pri ktorej dochádza k príležitostnej „angažovanosti“, keď absentuje hlbšie osobné presvedčenie o opodstatnenosti racionálneho a zodpovedného prístupu ku krajine. Sama si spomínam na rozličné aktivity, ku ktorým sme boli ako deti vedení, či už šlo o zber papiera pri príležitosti Dňa Zeme, alebo rôzne školské výlety spojené s prehliadkami všakovakých pamätihodností, ktoré nás mali podnietiť k hlbšiemu záujmu o minulosť a k uvedomeniu si jej významu. Zaiste treba tento prístup oceniť, no je na mieste otázka, či to stačí. Koľkí sa po tom, čo opustia školské lavice, riadia princípmi, ktoré im boli „vštepované“ učiteľmi? Určite sa v tomto smere netreba báť nových prístupov. Namiesto toho, aby sa žiakom dávali hotové informácie akoby „na striebornom podnose“, nebolo by na škodu podporovať aktívny prístup detí v rámci vyučovania. V niektorých krajinách si razia cestu metódy zameriavajúce sa na spontánnosť zúčastnených formou rozličných vzdelávacích hier, diskusií, simuláciou určitých situácií. Ako príklad uvediem susednú Českú republiku, kde postupne začínajú venovať zvýšenú pozornosť tzv. globálnej výchove, ktorá bola ako pedagogický smer navrhnutá v 80. rokoch 20. Storočia na univerzite v Yorku.

Určite už každý niekedy zaznamenal nejakú výzvu  na ochranu životného prostredia alebo kultúrnych výtvorov človeka, ktorá  sa  snažila apelovať na hodnotové rebríčky jednotlivca. Ako príklad uvediem pomerne známe motto Greenpeace, v ktorom sa hovorí o vyrúbaní posledného stromu, o vylovení poslednej ryby... Podobné pocity vo mne vyvoláva hrozivo znejúce tvrdenie Konrada Lorenza, známeho rakúskeho bádateľa, nositeľa Nobelovej ceny a zároveň človeka stojaceho pri zrode modernej etológie, ktoré hovorí: „Buď sa v 21. storočí ekologická problematika stane základom dialógu celoplanetárneho ľudstva, alebo žiadne 22. storočie už nebude.“ Nepochybne ide v oboch prípadoch o hlboké myšlienky. Tieto a iné podobné načrtnutia katastrofických scenárov mnohých nútia zamyslieť sa nad svojím prístupom k okolitému svetu. Na druhej strane je smutné, že u dnešného človeka akoby už ani nič iné ako hrozba toho najhoršieho nevyvolávalo obavy. Čiernobiele videnie sveta a rozdeľovanie vecí na dobré a zlé mnohokrát vedie buď k uspokojeniu sa s daným stavom, alebo k znechuteniu a už spomínaným pocitom osobnej bezmocnosti.

Nezastupiteľné miesto pritom zastávajú rôzne mimovládne organizácie a aktivisti. U niektorých ľudí zrejme  pretrváva skresľujúca predstava  mladých nadšencov priväzujúcich sa ku kmeňom stromov, ktorí túžia na seba upútať pozornosť. Nuž a v takomto prípade doslova a do písmena pre stromy nevidíme les. Podobné organizácie však zaznamenali už viacero úspechov a ich činnosť môže byť pre nás inšpiráciou. Veď každý z nás môže prispieť svojou troškou.

V svetoznámom Orwellovom románe 1984, kde sa píše o neutešenej vízii budúcnosti, sa stretávame so zaujímavou myšlienkou: „Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť. Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť.“ V trochu prenesenom slova zmysle možno túto sentenciu aplikovať i na našu dnešnú situáciu. V takom prípade môžeme prítomnosť považovať za východiskový bod pri čerpaní poučení z minulosti (za predpokladu jej objektívnej interpretácie) a pri možnosti ovplyvňovania budúcnosti. A kto vlastne ovláda prítomnosť? Sú to súčasní ľudia. Sme to my... My sme zodpovední za to, čo tu po nás zostane.  Nemôžeme sa pritom utešovať myšlienkou, že to, čo zničíme, raz vstane z popola ako bájny Fénix.

Seznam literatury

ČINČERA, J. – CAHA, M. Výchova a bodoucnost. Hry a techniky o životním prostředí a společnosti. Brno : Paido, 2005. 167 s. ISBN 80-7315-099-9.

ČINČERA, J. Environmentální výchova. Od cílů k prostředkům. Brno : Paido, 2007. 116 s. ISBN 978-80-7315-147-8.

FRANK, M. (zost.) Malá archa moudrosti a bláznovství. Citáty, aforismy, sentence... Praha : Levné knihy, 2008. 493 s. ISBN 978-80-7309-646-5.

RANDOVÁ, A. Atlas pokrčil plecami III. Ružomberok : EPOS, 2004. 608 s. ISBN 80-88977-90-8.

http://nobelprize.org/nobel_prizes/medicine/laureates/1973/lorenz.html

http://www.pamiatky.sk/pamiatky/pamiatkovy-urad/zakladne-dokumenty/zakon-pamiatkoveho-fondu/

http://www.sme.sk/c/5433378/bp-klamala-o-najhorsom-scenari.html

http://www.sme.sk/c/5470224/bp-ma-zrejme-problem-s-uzaverom-presakuje-uhlovodik.html