Axiologické hľadanie zmyslu kvality života a návrh indikátorov ako jeho výsledok

František Murgaš

Príspevok sa zaoberá kvalitou života v jej postmodernom a ne-postmodernom chápaní, pričom ich hodnotí z axiologického aspektu. Výsledkom je návrh indikátorov, reflektujúcich zmysel kvality života.

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Metriky

Metriky se nahrávají ...

Axiologické hľadanie zmyslu kvality života a návrh indikátorov ako jeho výsledok

2007-08-31 08:33:04

František Murgaš

Príspevok sa zaoberá kvalitou života v jej postmodernom a ne-postmodernom chápaní, pričom ich hodnotí z axiologického aspektu. Výsledkom je návrh indikátorov, reflektujúcich zmysel kvality života. 

„Sloboda netkvie v tom, že by sme mohli vyberať z rôznych stanovísk, z ktorých sú niektoré mylné a niektoré pravdivé, ale spočíva v hľadaní a nachádzaní pravdy.“
Claude Tresmontant 

Kvalita života, jej dimenzie a meranie 

Termín „kvalita života“ je koncept, v súvislosti s ním máme na mysli ľudský život. Pojem „kvalita“ vyjadruje akosť, resp. hodnotu, ktoré imanentne vedú k rozlíšeniu – druhá akosť, vysoká hodnota.

Kvalita života je multidisciplinárny fenomén s najvyššou mierou komplexity. Týka sa ľudskej existencie a zmyslu bytia. (Dušková, Dvořáková, Svobodová, 2006) Na jej vyjadrenie používame indikátory a index ako agregát indikátorov. 

Kvalitou života sa ľudstvo zaoberá od čias antiky. V počiatkoch záujmu možno rozlíšiť dva smery. Jeden – duchovný, náboženský smer – sa zaoberal dobrým, múdrym životom, druhý – filozofický smer – rozlišoval dobrý a zlý život. Aristoteles považoval šťastie za túžbu po najvyššej blaženosti – eudaimonii, ktorá mu bola najvyšším osobným i politickým dobrom. Antický mysliteľ kládol dôraz na mravnú (etickú) dimenziu charakteru šťastného človeka (Křivohlavý, 2004; 2007). Podľa Oškovej, Staneka a Laluhu „Imanentnou súčasťou ľudských dejín je úsilie o zlepšenie života, o jeho zdokonalenie a vyššiu kvalitu.“ (2005, s. 120). 

Skúmanie kvality života začalo okolo roku 1960, kedy v USA vyšla správa prezidentskej komisie o národných cieľoch. V roku 1966 vydal Bauer knihu o sociálnych indikátoroch, analyzujúcu dopad výskumu vesmíru na kvalitu života v Spojených štátoch (Potůček, 2002). Orientácia spoločnosti v druhej polovici 20. storočia na blahobyt, ziskovosť a konzumný spôsob života bola jej značnou časťou odmietnutá a do popredia sa v rámci záujmu o skúmanie nemateriálnych hodnôt dostala kvalita života ako komplexný, multidisciplinárny pojem. Pacione nazýva poznanie, že kvalita života nie je jednoduchou funkciou materiálneho bohatstva, „paradoxom blahobytu“(2003, s. 19). 

Podľa Massama „zmysluplná definícia kvality života musí obsahovať dve dimenzie: priestorovú a psychologickú“ (2002, s.145). Grayson a Young konštatujú: „Zjavne je konsenzom, že pri definovaní kvality života sú dve skupiny pôsobiacich komponentov a procesov – tie, ktoré sa vzťahujú na interný psychologický mechanizmus, produkujúci pocit uspokojenia alebo pôžitku zo života – a tie externé podmienky, ktoré spúšťajú interný mechanizmus.“ (Massam, 2002, s. 145) Odkedy je kvalita života chápaná ako multidisciplinárny komplex, zdôrazňuje sa potreba kombinácií oboch dimenzií. Dissart a Deller to potvrdzujú: „Kvalita života je závislá na exogénnych / objektívnych faktoroch jeho alebo jej života a na endogénnom / subjektívnom vnímaní týchto faktorov a na ňom samom alebo nej samej.“ (Massam, 2002, s.145)

Koncept kvality života má málo všeobecne akceptovaných poznatkov. Základným je poznanie, že blahobyt (prosperita, bohatstvo) sám o sebe neprináša uspokojenie všetkých ľudských potrieb. Po saturovaní základných, akými sú jedlo, ošatenie, bývanie, „nastupujú“ potreby nemateriálne, nemerateľné ekonomickými parametrami. Ďalším poznaním sú dve dimenzie kvality života: subjektívna a objektívna. Domnievame sa, že subjektívnu dimenziu možno stotožniť s psychologickou, je predmetom záujmu psychológie a medicíny. Objektívnu dimenziu možno stotožniť s priestorovou, je predmetom záujmu geografie a priestorovej sociológie. (Murgaš, 2007)

Úzku spojitosť nachádzame medzi koncepciami kvality života a trvalo udržateľného rozvoja. Spoločné majú odmietanie spotreby ako zmyslu ľudského bytia a tiež odmietanie stotožňovania kvality života s blahobytom. Totožnosť možno nájsť aj v komplexnosti záujmu o nemateriálne hodnoty (emocionálne, sociálne, kultúrne, duchovné) a ich priorizovanie na všetkých úrovniach od globálnej po lokálnu. Líšia sa nazeraním na postavenie životného prostredia, ktoré je v trvalo udržateľnom rozvoji raison d´être, kým v kvalite je len jedným z indikátorov.

Medzi kvalitou života a trvalou udržateľnosťou dochádza ku zbližovaniu, o čom môže svedčiť vypracovanie spoločného Indexu kvality a udržateľnosti života. (Mederly, Topercer, Nováček, 2004) Za najpodstatnejší vo vzťahu kvality života a trvalej udržateľnosti života považujeme rovnaký hodnotový základ. (Murgaš, 2007)

Kvalitu života meriame prostredníctvom jej indikátorov. V priestorovej dimenzii sú indikátory spravidla agregované do indexu kvality života. V literatúre venovanej kvalite života možno nájsť aplikáciu stoviek indikátorov. Ukazuje sa, že neustále rozširovanie množstva indikátorov neprispieva k objektivizácii merania kvality života, skôr naopak. Inšpiratívne pôsobia konštatovania, ktoré v súvislosti s problematikou indikátorov (vo sfére trvalo udržateľného rozvoja) vyslovujú Huba (2001) a Mezřický (2005):

  • nadbytok dielčich indikátorov, potreba znižovania ich počtu 
  • posun k indikátorovým rámcom s vnútornou príčinnou súvislosťou, umožňujúci identifikovať kauzálny reťazec medzi vznikom environmentálneho problému, jeho pre javmi a spôsobmi riešenia (Mezřický, 2005, 80) 
  • poznanie, že vypovedaciu schopnosť indikátorov zvyšuje ich naviazanie na referenčnú, resp. cieľovú hodnotu. 

Domnievame sa, že uvedené konštatovania možno vysloviť aj v súvislosti s kvalitou života. Posledné z nich nás vedie k nazeraniu na kvalitu života z preskriptívneho prístupu (Křivohlavý, 2001).

Chápanie a definovanie kvality života

Kým základná zhoda panuje v tom, čo kvalita života nie je, nepanuje zhoda v tom, čo kvalita života je. Dôvodom je chápanie samotného života. Postmodernizmus s jeho sprievodnými javmi, akými sú relativizmus, hedonizmus, kult tela a mladosti, odmietanie morálnych hodnôt, nahradil Carpe diem! heslom Všetko je dovolené! Zástancovia postmoderného prístupu ku kvalite života vychádzajú z názoru, že nie sme schopní definovať, čo je to život. Na základe toho nie je možné uvádzať hodnotové úsudky o kvalite života, pretože každý jednotlivec preferuje kvalitu života podľa vlastných kritérií.

Druhá skupina odmieta morálny relativizmus a kvalitu života chápe ako ne-postmodernú hodnotu. Dôvodom je poznanie, že ľudský život je dôležitejší ako jeho kvalita (Ďačok, 2007). Táto skupina sa hlási k hodnotovému systému vychádzajúcemu z judeo-kresťanskej podstaty našej západnej civilizácie. (Murgaš, 2007)

Z faktu, že kvalita života nemá všeobecne akceptovanú metodológiu následne vyplýva, že nemá ani akceptovanú definíciu. Johnston chápe kvalitu života ako „stav sociálnej pohody jednotlivca alebo skupiny, vnímaný alebo identifikovaný objektívnymi indikátormi.“ (1998, s. 493) Pullmann, Kompiš a Bochničková definujú: „kvalita života človeka je súbor indikátorov kvality, ktoré mu dávajú schopnosť plniť poslanie v jednotlivých obdobiach života.“ (2007) Podľa nášho názoru kvalitu života tvoria somatické, psychologické, religiózne, sociálne a ekonomické dobrá, vyúsťujúce do subjektívneho pocitu spokojnosti, konfrontované so zdravotnými, sociálno-patologickými, ekonomickými a environmentálnymi zlami. 

Hodnoty

Podľa Popielskeho je hodnotou to, čo „človeka priťahuje, obohacuje, usmerňuje, čo vytvára jeho osobu vo všetkých dimenziách, prejavoch a snahách.“ (Klčovanská, 2005, s. 53) Potůček si uvedomuje potrebu rešpektovania axiologického prístupu v súvislosti s kvalitou a udržateľnosťou života. Hodnoty chápe ako „atribút axiologického prístupu ku skutočnosti. Tento prístup je chtiac-nechtiac imanentný každému poznávaniu.“ (2002, s. 212)

Hodnoty sa menia v dlhých časových obdobiach, spravidla desaťročiach. Vývoj po roku 1989 v stredoeurópskom priestore, sprevádzaný akcelerujúcou globalizáciou a postmodernizmom však priniesol hodnotový chaos. (Huba, 2006) Prívrženci postmodernizmu tvrdia, že hodnoty strácajú významnosť. (Klčovanská, 2005) Potůček (2002, s. 227) v zobecnení vývoja hodnotových orientácií českej spoločnosti o. i. konštatuje:

„a) pokles významu hodnotových orientácií všeobecne (pokles váhy otázok po kvalite, obsahu alebo zmysle života),

b) rast váhy hedonistických, individualisticky až sebecky zameraných hodnotových orientácií,

c) značný pokles váhy altruisticky zameraných hodnotových orientácií, hodnotových orientácií spojených so solidaritou.“

Autor ďalej zaznamenáva rastúci priestor pre prázdne existovanie, zbavené ľudskosti. Podľa Pullmanna, Kompiša a Bochníčkovej „problém kvality života je v podstate problémom hodnôt.“ (2007) 

Vyhrocovanie chápania kvality života

V súčasnosti možno konštatovať vyhrocovanie chápania kvality života. Potůček prihlásením sa ku konceptu reflexívnej modernizácie, ktorú vidí ako novú, všeobecne prijatú paradigmu považuje „kritérium kvality a udržateľnosti života za rozhodujúci nástroj merania možných budúcností.“ (2002, s. 27) U niektorých autorov pozoruje vnímanie kvality života ako „definičného kritéria druhej modernizačnej transformácie“. Inglehart zaznamenáva v západnej spoločnosti zmenu hodnotovej orientácie smerom k postmoderným hodnotám. (in Potůček, 2002)

Postmodernizmus veľmi silne odmieta aj katolícka cirkev. Tá poukazuje na negatívny dopad postmoderného chápania kvality života a zdravia, ktoré zdôrazňovaním mravného relativizmu, hedonizmu a sekularizmu slúži kultúre smrti. (Sgreccia, Carrasco de Paula, 2006) Buchanan konštatuje: „Vo veku indivídua veria ľudia v tento život, nie v ten budúci, v kvalitu života, nie v jeho posvätnosť, nikto nechce počúvať, ako by mal žiť svoj život.“ (2004, s. 77) Autor ďalej identifikuje kľúčové ohrozenia západnej spoločnosti. Patrí k nim predovšetkým vymieranie obyvateľstva, masová imigrácia, ktorá podľa neho navždy zmení charakter Západu a vzostup protizápadnej kultúry, ktorá je nepriateľská k jeho hodnotám a tradícii, a ktorá sa stala dominantnou.

Ratzinger poznamenáva: „Množia sa hlasy filozofov, ako sú Singer, Rorty či Sloterdijk, ktoré nám hovoria, že človek má teraz právo i povinnosť budovať nový svet na racionálnom základe. Nový svetový poriadok, o ktorého nevyhnutnosti nemožno pochybovať, by mal byť svetovým poriadkom racionality. Potiaľto všetci súhlasia. No čo znamená racionálne? Kritérium racionality sa preberá výlučne zo skúsenosti technickej výroby na vedeckom základe. Racionalita sa chápe v smere funkčnosti, efektívnosti, rastu kvality života. Využívanie prírody, ktoré je s tým spojené, sa stále viac stáva problémom v dôsledku environmentálnych škôd, ktoré dosahujú dramatické rozmery. Huxleyho vízie sa rozhodne stávajú realitou: ľudská bytosť už nesmie byť splodená iracionálne, ale má byť racionálnym produktom. Ale s človekom ako s produktom disponuje človek. Nedokonalé exempláre sa skartujú, aby sa naplánoval a vyprodukoval dokonalý človek. Utrpenie musí zmiznúť, život má byť iba príjemný. Takéto radikálne predstavy sú ešte izolované, alebo mnohými spôsobmi iba naznačované, ale stále väčšmi sa potvrdzuje princíp správania, podľa ktorého je človekovi dovolené robiť všetko, čo robiť dokáže. Možnosť ako taká sa sama osebe stáva dostatočným kritériom. Vo svete ponímanom evolucionisticky je samo osebe evidentné, že nemôžu existovať absolútne hodnoty, niečo, čo je vždy zlé, a niečo, čo je vždy dobré, a tak zvažovanie úžitkov predstavuje jedinú cestu na rozlišovanie morálnych noriem [...] V tejto situácii sa ako špecificky európskou javí práve separácia od každej etickej tradície a zameranie sa iba na technickú racionalitu a jej možnosti. No nestane sa svetový poriadok s týmito základmi v skutočnosti utópiou hrôzy?“ (2005, s. 44)

Postmodernizmus odmieta hodnoty. Kvalita života býva zaraďovaná k postmoderným konceptům (Maříková, Petrusek, Vodáková, 1996), z čoho plynie odmietanie jej hodnotového obsahu, a teda bezhodnotovosť. Inglehartom konštatovaná zmena hodnotovej orientácie v našom civilizačnom okruhu smerom k postmoderným hodnotám (In Potůček, 2002) teda znamená orientáciu na bezhodnotovosť. Bezhodnotovosť však nemôže byť trvalý stav. Neexistujú tri varianty: pozitívne hodnoty – bezhodnotovosť – negatívne hodnoty. Existuje iba dualita pozitívnych a negatívnych hodnôt.

Z aspektu kvality života postmodernizmus odmietame, rovnako ako odmietame vnímať kvalitu života ako postmodernú hodnotu. Už sme uviedli, že k vytvoreniu konceptu kvality života viedlo poznanie, že bohatstvo nie je zárukou spokojného života. Postmodernizmus túto záruku vidí v novodobom „zlatom teľati“ zdravia, mladosti a krásy. Že to tak nie je a v čom je záruka spokojného života píše napr. Křivohlavý (2001; 2004; 2007).

Pri hodnotení ne-postmoderného a nerelativistického prístupu ku kvalite života treba konštatovať, že nové pozitívne hodnoty neprináša a zároveň žiadne pozitívne hodnoty neodmieta. Nie je to ani potrebné, veď naša západná civilizácia, vytvorená na príkazoch Desatora (ktoré nie je návodom, ako veriť v Boha, ale ako žiť), gréckej filozofie, rímskeho práva a kresťanskej lásky k blížnemu a slobody človeka, vytvorila najúspešnejšiu civilizáciu v dejinách. Nie dokonalú, tak ako nie je nič dokonalé, čo vytvoril človek.

V starozákonných časoch Boh oslovoval svoj vyvolený národ „ústami prorokov“. V našich časoch, v ktorých je oslavovaná veda, oslovuje svoje vyvolené ľudstvo ústami (aj) vedcov. Nech je autorovi dovolené posudzovať jeho zámery : Boh tak robí s cieľom osloviť tých, ktorí by si pred poukazovaním na absolútne pravdy z úst napr. pápeža „zapchávali uši“. Ak je vedec ľudsky poctivý, musí konštatovať ako Fukuyama, že 60. roky, oslavované ako desaťročie revolty a slobody, svojimi hodnotami „sexu, drog a rock´n´rollu“ priniesli sociálny rozvrat. Alebo musí konštatovať v hodnotení vývoja českej a slovenskej spoločnosti rastúcu ničotu (Potůček, 2002), zbavenú ľudskosti a hodnotový chaos (Huba, 2006).

Podľa Buchanana je naša západná spoločnosť prvou civilizáciou v dejinách, ktorá nechce mať deti, a tým pácha samovraždu (2004). Johnson (1999, s. 232) identifikuje „desať pilierov našej civilizácie“, ktorých cieľom nie je na hradiť Desatoro, ale „posilniť jeho spoločenské postavenie“. Prvým a zrejme najdôležitejším je opätovné potvrdenie našej viery v absolútne morálne hodnoty. „Nie je pravda, že všetky kódexy ľudského správania sú relatívne [...] Nie je pravda, že absolútna pravda či absolútne zlo neexistujú [...] Tiež nie je pravda, že za snahou o zavedenie morálnych noriem sa skrýva arogantný a neudržateľný predpoklad neomylnosti. Naopak, z dlhodobého hľadiska je to nevyhnutná podmienka ľudskej spokojnosti, ak nie prežitia. Pravdou je, že každá rozumná ľudská bytosť je v morálnom zmysle slobodná. Napriek tomu dokáže brať ohľad na absolútne morálne hodnoty a voliť medzi dobrom a zlom“. Druhým pilierom je poznanie, že „určité skutky sú už svojou podstatou vždy a za všetkých okolností zlé“. Posledný pilier vlastne zhŕňa všetky ostatné. Znie: „základom civilizácie je hľadanie a poznávanie pravdy a od toho by sme sa nemali za žiadnych okolností odchýliť“. 

Zmysel kvality života ako odpoveď na implóziu hodnôt

Ak postmodernizmus robí z kvality života hodnotovo prázdny pojem a ne-postmodernizmus kvalitu života považuje iba za atribút hodnoty absolútnej, ktorou je život sám, má zmysel sa kvalitou života zaoberať? Sme presvedčení, že áno. Podľa nášho názoru je nevyhnutná pre oživenie implodovaných hodnôt.

Podstatným pre kvalitu života vidíme jej preskriptívne chápanie. V subjektívnej dimenzii kvality života nás vedie ku spokojnosti jednotlivca, v objektívnej dimenzii ku spoločnému dobru. Aplikujúc konštatovania, vyslovené Hubom (2001) a Mezřickým (2005) v súvislosti s redundanciou indikátorov kvality života, môžeme vysloviť potrebu opačného poradia kauzálneho reťazca. Arbitrárne stanovenie spoločného dobra ako referenčnej hodnoty v priestorovej dimenzii kvality života nám umožní identifikovať indikátory, vyjadrujúce jeho napĺňanie.

Za prvý môžeme považovať indikátor, vyjadrujúci atavistickú ľudskú túžbu po dlhom živote: žiť dlho (vyjadrený strednou dĺžkou života, ktorá je agregovaným vyjadrením fyzického i psychického zdravotného stavu, spôsobu života atď.). Vzhľadom na to, že človek žije v párovom spoločenstve, druhý indikátor je žiť v manželstve (vyjadrený absenciou rozvodovosti). Tretí indikátor vyjadruje ľudskú túžbu byť obklopený krásnom, a to v najširšom slova zmysle. Pre estetické kategórie nepoznáme merateľné etalóny, a preto krásno vyjadríme harmonickým prostredím, zastúpeným indikátoromžiť v zachovalom životnom prostredí (vyjadrené absenciou niektorého z ukazovateľov znečistenia). Plodenie potomstva je nevyhnutné pre zachovanie rodu, z hľadiska Buchananových konštatovaní nástojčivejšie ako biologické je naše civilizačné pokračovanie (2004). Vyjadrujeme to štvrtým indikátorom, ktorým je mať deti (vyjadrené prirodzeným prírastkom). Piatym je indikátor, spravidla umožňujúci realizáciu jednotlivca. Je ním byť vzdelaný (vyjadrené počtom obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním). Šiesty indikátor vyjadruje realizáciu: byť zamestnaný (vyjadrené absenciou ne zamestnanosti). Siedmy indikátor vyjadruje podľa nášho názoru naplnenie ľudského života, metaforicky vyjadrené ako „priniesť obolus do pokladnice ľudstva“: byť generatívny (vyjadrené podporou iným).

Prvé tri indikátory sú nasmerované na vnútorný svet človeka. Druhé tri sú sférou, spájajúcou vnútorným a vonkajší svet. Mať deti, byť vzdelaný a zamestnaný je príjemné, väčšinu z nás napĺňajúce a v istom chápaní možno egoistické. Druhoplánovo však „úžitok“ z týchto indikátorov majú iní. Siedmy indikátor vyjadruje naše aktivity, z ktorých majú hmatateľný úžitok len iní. Je teda zameraný na vonkajší svet človeka. Podľa Ericsona predstavuje ôsme, najvyššie štádium osobnostného vývoja (1950, In Křivohlavý, 2004). Z akceptácie Ericsonovho postulátu vyplýva, že pre veľkú časť českej spoločnosti Potůčkove zobecnenia hodnotových orientácií (2002) nie sú úplne pravdivé. Obrovská vlna solidarity, ktorá sa zdvihla po katastrofe, spôsobenej cunami pred niekoľkými rokmi a ktorá sa prejavila vyzbieranými sumami pomoci, vyššími per capita ako vo viacerých bohatších krajinách, je toho dôkazom. 

Literatúra

  • BIANCHI, G. Dá sa kvalita života merať? . Životné prostredie : revue pre teóriu a tvorbu životného prostredia. 2005, roč. 39, s. 285-289.
  • BUCHANAN, P. Smrt Západu : Jak vymírání obyvatela invaze přistěhovalců ohrožují naši zemi a civilizaci. Praha : Mladá fronta, 2004. 400 s. ISBN 80-204-1103-8.
  • DUŠKOVÁ, Z., DVOŘÁKOVÁ, L., SVOBODOVÁ, L. et al. Svět práce a kvalita života : Vliv změn svéta práce na kvalitu života. Praha : Výzkumný ústav bezpečnosti práce, 2006. 155 s. ISBN 80-86973-08-5.
  • ĎAČOK, J. Kultúra túžob a ľudské utrpenie. Forum scientiae et sapientiae. 2007, roč. 14, č. 1, s. 4-5.
  • FUKUYAMA, F. Veľký rozvrat : Ľudská prirodzenosť a opätovné nastolenie spoločenského poriadku. Bratislava : Agora, 2005. 339 ISBN 80-969394-1-6.
  • HUBA, M. Stav rozpracovanosti problematiky indikátorov trvalo udržateľného rozvoja. Geografický časopis. 2001, roč. 53, č. 1, s. 75-92. ISSN: 0016-7193.
  • HUBA, M. Hodnoty, globálne problémy a hľadanie udržateľnejšej budúcnosti. Životné prostredie : revue pre teóriu a tvorbu životného prostredia. 2006, roč. 40, s. 285-287.
  • IRA, V., MICHÁLEK, A., PODOLÁK, P. Kvalita života a jej regionálna diferenciácia v Slovenskej republike. Životné prostredie : revue pre teóriu a tvorbu životného prostredia. 2005, roč. 39, č. 6, s. 291-294.
  • JOHNSON, P. Nepřátelé společnosti. Řevnice : Rozmluvy, 1999. 242 s. ISBN 80-85 336-35-9.
  • JOHNSTON, R., GREGORY, D., PRATT, G., WATTS, M. The Dictionary of human geography. Oxford : Blackwell Publishing, 1998. 976 s. ISBN 9780631205616.
  • KLČOVANSKÁ, E. Hodnoty a ich význam v psychológii. Trnava : Trnavská univerzita, 2005. ISBN 80-8082-039-2.
  • KŘIVOHLAVÝ, J. Psychologická pojetí a způsoby zjišťování kvality života [online]. 2001 [cit. 2006-12-29]. Dostupný z WWW: <http://www.volny.cz/j.krivohlavy/clanky/c_kvalita.html>.
  • KŘIVOHLAVÝ, J. Kvalita života. In HNILICOVÁ, H. (ed.). Kvalita zivota : sbornik prispevku z konference, konane dne 25.10.2004 v Treboni. Kostelec nad Černými lesy : Institut zdravotni politiky a ekonomiky, 2004. ISBN 80-86625-20-6.
  • KŘIVOHLAVÝ, J. Kdy je člověk šťastný. Psychologie dnes. 2007, roč. 14, č. 4, s. 46-49. ISSN: 1212-9607.
  • OŠKOVÁ, S., STANEK, S., LALUHA, I. Kvalita života, sociálne nerovnosti a diferenciácia obyvateľstva. Sociológia. 2005, roč. 37, č. 2, s. 119-142. ISSN: 0038-0288.
  • MAŘÍKOVÁ, H., PETRUSEK, M., VODÁKOVÁ, A. et al. Velký sociologický slovník I. Praha : Karolinum, 1996. ISBN 80-7184-164-1.
  • MASSAM, B. H. Quality of Life : public planning and private living. Progress in Planning. 2002, roč. 58, č. 3, s. 141-227. ISSN: 0305-9006.
  • MEDERLY, P., TOPERCER, J., NOVÁČEK, P. Indikátory kvality života a udržitelného rozvoje : kvantitativní, vícerozměrný a variantní přístup. Praha : UK FSV CESES, 2004. 117 s. ISBN 80-239-4389-8.
  • Environmentální politika a udržitelní rozvoj. Editorem byl Mezřický, V. Praha : Portál, 2005. 208 s. ISBN 80-7367-003-8.
  • MURGAŠ, F. Index kvality života v krajoch Slovenska a jeho indikátory. In NOVÁČEK, P., IRA, V. (eds.). Udržitelný rozvoj – nové trendy a výzvy : zborník z medzinárodnej konferencie. 2007. V tlači.
  • PACIONE, M. Urban environmental quality and human wellbeing : a social geographical perspective. Landscape and Urban Planning. 2003, roč. 65, č. 1, s. 19-30.
  • POTŮČEK, M. et al. Průvodce krajinou priorit pro Českou republiku. Praha : Centrum pro sociální a ekonomické strategie, Univerzita Karlova, 2002. [online]. [cit. 2007-05-02]. Dostupný z WWW: <http://martinpotucek.cz/download/books/pruvodce.pdf>.
  • PULLMANN, R., KOMPIŠ, D., BOCHNÍČKOVÁ, D. Kvalita života : Môžeme kvalitu života merať?. In Kvalita života : Zborník z konferencie. Bratislava : Slovenská lekárska spoločnosť, 2007. V tlači.
  • RATZINGER, J. Európa : jej základy v súčasnosti a v budúcnosti. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2005. 133 s. ISBN 80-7162-570-1.
  • SGRECCIA, E., CARRASCO, DE PAULA, I. Qualità della vitae d´ etica della salute. Supplemento al volume deglia atii della XI assemblea generale. Roma : Pontifica academia pro vita, 2006.
  • TRESMONTANT, C. Filosoficko – teologický slovník. Praha : Barrister & Principal, 2004. 479 s. ISBN 80-86598-94-2.

 

Recenzní posudky (slovní hodnocení příspěvku)

Recenzent 1:

Viz samostatná recenze Tomáš Hák: Indikátory kvality života – úvahy versus metodika 

Recenzent 2:

„Ve svém článku se autor zabývá aktuálním konceptem kvality života, který pojímá jako komplexní multidisciplinární fenomén, v jehož základu stojí zkušenost „paradoxu blahobytu“ – totiž že kvalita života a objem dostupného zboží nejsou nutně přímo úměrné. Ukazuje dále rozvoj tohoto problému, který se objevuje od počátku 60. let. U myslitelů, kteří se jej snaží blíže vymezit, se tento koncept rozpadá na podmínky objektivní (externí, „prostorové“, exogenní) a subjektivní (interní, psychologické, endogenní). Dále autor ukazuje příbuznost tohoto konceptu s problematikou udržitelného rozvoje a konstatuje jejich stejný hodnotový základ. Zmiňuje Martina Potůčka, který přejímá Beckův koncept reflexivní modernity a který považuje kvalitu života a udržitelnost rozvoje za základní kritéria pro měření možných budoucností. Přispívá k živosti problému a je nutno kladně ocenit, že autor v dané problematice exponuje dvě protikladné strany, že se nám tak ukazuje problém kvality života v živém rozporu. Prvním hlediskem je postmoderní relativizmus, určený podle autora heslem „vše je dovoleno“, odmítající definovatelnost života a možnost opřít se v založení hodnot o nějaký obecný základ; druhý, „nepostmoderní“ směr, hlásící se k židokřesťanským kořenům, potom toto stanovisko odmítá a vychází z pojetí života jako absolutní hodnoty o sobě. Konečně autor proti postmodernímu relativizmu staví názory katolických myslitelů, kteří kritizují jednak samotný relativizmus, jednak vědeckotechnickou redukci racionality, ohrožující Západní společnost, proti níž zdůrazňují důležitost opětovného potvrzení víry v absolutní hodnoty. 

 Zásadní slabinu textu potom vidím v nedostatečném založení a zdůvodnění vlastní pozice. Jako by se autor ztrácel v sumaci názorů na dané téma a čtenář marně hledá pozici autora samotného. To se projevuje za prvé v nedostatečném vymezení základních kategorií hodnoty a života, čehož hlubší příčinou je právě nedostatek zamyšlení nad těmito pojmy, za druhé v tom, že exponovaná stanoviska k danému problému nejsou kriticky zhodnocena a chybí autorův rezultát takového kritického zhodnocení v průběhu zkoumání. Pokud už autor vyjadřuje svůj názor, nijak nevysvětluje jeho myšlenkový základ. Základní kategorie hodnoty si jistě zaslouží podstatnější zamyšlení a ne pouze vágní, přejatou definici. Stejně tak určení obsahu kvality života postrádá hlubšího vyjasnění a – když už autor ve svém historickém exkurzu zmiňuje Aristotela – chybí mi v tomto vymezení obsahu pomocí „dober“ a pocitu spokojenosti jakýkoliv činnostní moment, takže autor ve svém pojetí daleko spíše myšlenkově zůstává v pasivizmu moderního konzumu. Záhodno by bylo také zamyslet se zde nad základem onoho rozpadu na subjektivní a objektivní pól v definici kvality života. Jestliže jsem kladně ocenil autorovo protikladení názorů na problematiku, je třeba zároveň žádat také zhodnocení takové diskuse a autorův závěr z ní, což opět chybí. 

Dramaticky se základní slabina textu projeví v posledním odstavci, v němž autor bez varování a bez vysvětlení souvislosti s předchozím uzavírá vyjmenováním nalezených indikátorů kvality života, přičemž nezdůvodněně odkazuje na frommovský (či marcelovský) protiklad být a mít. Tedy myšlenkový základ mi v textu citelně chybí, zamyšlení nad základními tématy a pojmy. Bez dotázání vlastních předpokladů totiž nemůžeme určit, nakolik jsou naše odpovědi určeny způsobem položení otázky. Pokud autor doplní svůj článek o toto zamyšlení nad vlastním myšlenkovým základem a přístupem k dané problematice, může se text stát cenným příspěvkem k porozumění naší přítomnosti.“ 

Recenze přepracované verze článku, recenzent 2

David Rybák, 23.8.2007 

Autor svůj text neupravil ve směru sebereflektujícím, do hloubky, ale spíše ve směru precizujícím a explikujícím, tedy do šířky. To platí i pro "žluté odstavce" a další doplňky oproti původní verzi (z věcných novinek by mě jako filosofa nejvíce zajímaly předpoklady "preskriptivního přístupu" k danému problému), které zřejmě mají sugerovat filosofické zamyšlení, jenže nejsou základem v jeho myšlení, stojí jaksi vedle jako obecné úvahy a daleko spíše ukazují právě na nedostatečný filosofický základ, na černobílé vidění, do něhož se lehko upadne, pokud bez vlastní kritiky přijmeme vidění světa skrze už tak simplifikující protiklady tresmontantovské či frommovské. Ale na druhou stranu to téma je aktuální, zcela relevantní pro časopis a autor píše čtivě, takže jistě nebude na škodu čtenáři, když se text objeví. Snad nejsou slabé texty, jen slabí nebo silní čtenáři:)

 

Nejaktuálnější články stejného autora (stejných autorů)