Cieľom tejto akcie je podnietiť zvýšený záujem študentov, pedagógov, médií a verejnosti o problematiku smerovania k udržateľnejšej budúcnosti. Ocenenie autorov najlepších esejí chce zvýšiť ich motiváciu pre prácu v tejto oblasti aj po ukončení II. stupňa vysokoškolského štúdia.

Na slávnostnom podujatí sa okrem ocenených študentov a členov poroty zúčastnili aj podpredseda SAV Ľubomír Falťan, riaditeľ Geografického ústavu SAV, doc. Vladimír Ira, vedecký tajomník Prognostického ústavu SAV, Ing. Dušan Bevilaqua, zástupcovia ďalších akademických inštitúcií, ako aj médií a početní hostia.

Udeľovala sa prvá až tretia cena vo výške 663, 332 a 166 Euro a dve osobitné ceny „za vedecký prínos" a „za angažovaný prístup" (po 83 Euro).

Okrem finančnej odmeny získali všetci finalisti súťaže diplom ako ocenenie ich úspešného pôsobenia v súťaži, časopisy Krásy Solovenska z dielne vydavateľstva Dajama a umelecké dielko od žiakov Mgr. Zuzany Homolovej zo Základnej umeleckej školy Ľudovíta Rajtera na Sklenárovej ul. v Bratislave.

Prvú cenu porota udelila Kataríne Iarošovej z Katedry biológie a ekológie, Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici za esej s názvom Príroda nepatrí ľudstvu - ľudstvo patrí prírode.

Druhá cena putuje na Moravu a získala ju Eliška Gertnerová z Katedra rozvojových studií, Přirodovědecká fakulta Univerzity Palackého v Olomouci. Autorka svoju prácu nazvala Zamyšlení nad stavem české společnosti před a po roce 1989 nejen ve věcech udržitelnosti.

Tretiu cenu získala Lenka Katunincová z Katedry sociológie, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jej esej má názov: Kvalita života v mestskom prostredí a jej udržateľnosť.

Osobitnú cenu za odborný prínos porota udelila Františkovi Liptákovi z Ekonomickej fakulty Technickej univerzity v Košiciach (ktorý je zároveň poslucháčom Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v tom istom meste), za esej s názvom Udržateľný spôsob života alebo ako zlepšiť náš svet?

A napokon, osobitná cena za angažovaný prístup patrí Viere Kôpkovej z Katedry humánnej geografie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, ktorá svoju prácu nazvala Obnova vidieka.

Okrem vyššie uvedených postúpili medzi deväť finalistov súťaže aj:

Mária Havašová z Univerzity Komenského v Bratislave, Bc. Pavel Kadlec z Ostravskej univerzity. Martin Kminiak z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Michal Mochťák z Masarykovej univerzity v Brne.

Pred slávnostným vyhlásením výsledkov súťaže sa konala moderovaná diskusia s pozvanými hosťami (Martin Bútora, Zuzana Kronerová a Daniel Pastirčák) na tému November 1989 a 20 rokov po ňom - očakávania a realita. Spomienky, vízie a najmä úprimné výpovede diskutujúcich ocenili všetci prítomní.

Atmosféru slávnostného popoludnia pôsobivo dopĺňali husle a spev majstra Sama Smetanu.

Projekt, súčasťou ktorého bola aj táto akcia, podporila na základe zmluvy č. LPP-0128-07 Agentúra na podporu výskumu a vývoja (APVV) a realizuje sa pod záštitou Pracovnej skupiny Hodnoty pre udržateľnú budúcnosť pri európskom EcoFore.

Mikuláš Huba

predseda súťažnej poroty

_____________

Úryvky z víťazných esejí

1. cena

Kristína Iarošová: Príroda nepatrí ľudstvu - ľudstvo patrí prírode

(úryvok)

Pre zmenu ľudského konania považujem za dôležité, vniesť do nášho zmýšľania základné etické princípy, rozšírené aj na mimoľudské formy života. Etiku úcty k životu, pretože každý organizmus má právo na život už len tým, že existuje a my by sme mali každý jeden život milovať a chrániť, nie ničiť a zraňovať. Etiku Zeme aj ako záchranného člnu, lebo všetci sa nachádzame na jednej planéte - lodi, ktorú nemôžeme opustiť. Máme obmedzený priestor a obmedzené zdroje. Nič, čo vyprodukujeme, sa nestratí, ale zostane s nami na palube. A nakoniec etiku dobrovoľnej skromnosti, pretože, ako už povedal Aristoteles: „Bohatí nie sú iba tí, ktorí veľa vlastnia, ale tiež tí, ktorí málo potrebujú."

Deficit týchto postojov vidím i vo svojom okolí, kde sa stretávam s piatimi pohľadmi na dnešnú nelichotivú situáciu. Prvú predstavujú tí, ktorí o súčasných globálnych problémoch nie sú informovaní, či už kvôli nedostatku času a mnohým každodenným starostiam, alebo sa jednoducho o informácie vôbec nezaujímajú, pretože ich uponáhľaný život plný stresu spočíva len v honbe za majetkom. Ako riešenie tu vidím zvýšenie osvety a vzdelávania hlavne prostredníctvom médií. Ľudia by nemali byť pohlcovaní len svetom konzumných reklám, ale aj vychovávaní k spoluzodpovednosti za stav Zeme. Dôležité je nezabúdať na výchovu detí v školách, pretože v tomto období sú ešte veľmi citlivé a zároveň sa formuje ich osobnosť. Vhodné by bolo zaradiť problematiku trvalo udržateľného rozvoja a životného prostredia do učebných osnov už na základných školách.

Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí si krízu uvedomujú a vedia o nej, ale myslia si, že ich nezasiahne. Tvrdia, že kým príroda dáva, treba si čo najviac užiť, lebo my máme ešte to šťastie, že sa nás situácia až tak netýka. Čo bude po našej smrti ich však nezaujíma. Takýmto ľuďom treba vysvetliť, že sebeckým uvažovaním ohrozujú život svojich detí a vnúčat, ktorým svojím správaním berú šancu na dôstojný život. Nevraví sa pritom, že pre svoje ratolesti chceme len to najlepšie? Asi len v vtedy, keby sa človek dožíval oveľa dlhšieho veku a mal by možnosť prežiť si následky svojich činov, rozmýšľal by inak.

Tretiu skupinu tvoria ľudia, ktorí síce o ekologických problémoch vedia, ale neradi o nich hovoria. Je to pre nich nepríjemné, ba hrôzostrašné. Boja sa tomu čeliť, a tak si naďalej držia klapky na očiach a snažia sa oklamať sami seba myšlienkou: veď ono sa to nejako vyrieši samo. Všetci však vieme, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Musíme sa snažiť ľuďom objasniť, že pokiaľ zaujmú k problémom pasívny postoj, všetko sa ešte zhorší a skomplikuje. V evolúcii museli aj ostatné organizmy čeliť mnohým negatívnym faktorom, no ak sa im nedokázali vzoprieť, znamenalo to ich koniec. Pretože schopnosť spracovávať a hlavne reagovať na vonkajšie podnety je základným predpokladom na prežitie.

Do štvrtej skupiny zaraďujem tých, ktorí si myslia, že o všetky súčasné problémy sa postará veda. Ako jediné riešenie a ospravedlnenie im stačí vedomie, že niečo sa už pre našu prírodu robí, napríklad v podobe ekologizácii odvetví. Pozor, pretože ak aj priemyselné odvetvie vďaka ekologickejšiemu fungovaniu zníži mieru znečisťovania na polovicu, no pri terajšej spotrebe porastie naďalej o niekoľko percent ročne, dosiahne pôvodný stav znečisťovania už za pár rokov! Teda, ak neprestaneme zvyšovať svoju spotrebu, nezachránia nás ani ekologickejšie autá či podniky. Znečisťovanie sa časom tak či tak prejaví v dôsledku nekonečného zvyšovania spotreby a výroby, čo považujem za najväčšiu chybu podporovanú súčasným svetom.

Piata skupina zastáva názor, že sa netreba nad touto témou trápiť, pretože nie je v silách nás, obyčajných ľudí súčasný stav zmeniť. Prečo si ešte viac znepríjemňovať život, keď jediní, ktorí o tom rozhodujú, sú ľudia na vyšších postoch, politici a tí čo majú v rukách peniaze a moc? Veď my predsa nedokážeme situáciu ovplyvniť, ani s ňou nič urobiť. Môžeme sa len nečinne prizerať ako nás tí, ktorí rozhodujú, vedú k sebazničeniu. Netreba ale zabúdať, že aj my obyčajní ľudia sa podieľame na spotrebe a v mnohých veciach, ak držíme pohromade, dokážeme ovplyvňovať i samotné dianie. Spomeňme si na zásadnú zmenu vyvolanú nami samotnými, na Nežnú revolúciu v roku 1989, ktorá priniesla pád vtedajšieho komunistického režimu. Vďaka tejto udalosti sú to už dve desaťročia, počas ktorých žijeme v demokraticky usporiadanej krajine a máme možnosť využívať právo slobodne sa rozhodovať a konať. Sloboda však neznamená nerozvážne zaobchádzať a ubližovať prírode, živočíchom a koniec koncov i sebe. Sme slobodní, no zároveň i zodpovední za svoje skutky a činy, ako aj za stav našej Zeme. Myslime na to!

2. cena

Bc. Eliška Gerthnerová: Zamyšlení nad stavem české společnosti před a po roce 1989 nejen ve věcech udržitelnosti

(úryvok)

Udržitelný způsob života. Tři zdánlivě prostá slova. Přesto neexistuje jednomyslný výklad tohoto sousloví. Většině lidí se patrně mohou vybavit pojmy jako: budoucí generace, odpovědnost, ekologie, skromnost či střídmost. Všechna tato slova se však do jisté míry pojí s určitým odříkáním, regulací sebe či okolí. A právě na fakt (ač zdánlivého) omezení česká většinová společnost nerada slyší. Pro většinu lidí v tehdejším Československu znamenal rok 1989 dle mého názoru otevření dveří k neomezování se. Záměrně nepíši svobodu. Nebýt pár tisícovek odvážných lidí, kteří se nebáli dát v šanc celou svou existenci PRAVDĚ, navzdory perzekucím, výhružkám, odstavením se od profesního života a vyburcovat spící (či navenek se neprojevující) většinový dav, možná bychom dnes těžko slavili dvacetileté výročí svobodného demokratického státu.

Tento svobodný demokratický stát s sebou přinesl pro tehdejší společnost mnoho nového. Jak mi vyprávěli rodiče, kromě ustavování nejrůznějších orgánů demokratické státní správy a předávání moci, první viditelné změny pro běžného občana proběhly na pultech obchodů a na trhu práce. Lidé mohli najednou svobodně podnikat, zřídit si jakoukoliv živnost, koupit si cokoliv z dříve tak nedostupného západního zboží. Svobodný trh většinu lidí naprosto ochromil a nejspíš by se dalo říci, že si ho velmi brzy oblíbili. Zboží i možnosti nové, lidé však stále ti stejní. Tak došlo i k tomu, že některé osoby, mající za minulého režimu faktickou moc a vliv, si ji pod pláštíkem demokracie podržely dodnes, kdy zastávají důležité a finančně výnosné funkce v podnikatelské sféře či státní správě. Stihli se zkrátka rychle přizpůsobit.

Je jasné, že lidé působící v určitých stranických funkcích a profesích se po roce 1989 nikam nevytratili a chtěli i novém systému nějak působit. Důležitější než jejich minulost samotná je ale dnes postoj jich samotných ke své vlastní minulosti.

Je ale možné, aby ten, kdo nezná vlastní minulost, tvořil budoucnost? Budoucnost přece nelze plánovat bez zodpovědnosti. K budoucím generacím, k bližním, k sobě. Zodpovědnost se totiž se svobodou neodmyslitelně pojí, je jako její stín, pro mnohé nepopulární, přesto však tady. Odpovědnost můžeme opět uplatňovat vůči sobě, druhým a to ať v rodině, obci, či na nadnárodní úrovni, vůči našim dětem a dětem našich dětí a to opět doma i ve světě. Zdá se, že odpovědnost jako kompetence je stále pro naši většinovou společnost nová.

Celá desetiletí lidé na území Česka i Slovenska slyšeli: „stát se postará, stát zařídí, je ve státním zájmu, aby se lidé chovali tak a tak ..", proto není divu, že mnohé z nás stále překvapuje, že například už dnes (coby jedinci plní síly) musíme SAMI začít řešit svou situaci např. s výhledem důchodového věku. Nikdo jiný to za nás neudělá. Mnoho lidí - zejména zastánců volených funkcí, se pozastavuje nad tím, proč se některé aktivní skupiny jedinců (které k tomu nemají politický mandát) snaží ovlivňovat chod věcích veřejných, poukazovat na nepříznivou situaci ve světě a předestírat nepopulární témata laické veřejnosti - zkrátka se snažit formovat postoje a názory jiných lidí.

Toto snažení je však zdravým projevem demokratického vývoje a nazývá se občanská společnost. Možná se tomu mnozí z nás podiví, ale i na území České republiky a Slovenska má občanská společnost svoji tradici. A přestože k ní musíme sáhnout hlouběji do naší novodobé historie - míním teď období první republiky, ta tradice zde bezesporu je.

V České republice teprve začíná být u nevládních organizací zvykem systematicky pracovat na svém PR. Je v tom jistě určitá marketingová vypočítavost, ale je to v podstatě jako v kterémkoli oboru lidské činnosti - „pokud se snažíme o dobrou věc, ale nikdo o tom neví, jako bychom ji nedělali...". Při těchto úvahách se opět neubráním postřehu z vlastní zkušenosti - stačí, když si vybavím dotazy a výrazy českých středoškolských studentů při kurzech globálního rozvojového vzdělávání, které jako lektorka jisté české nevládní organizace spolurealizuji. Drtivá většina studentů má o existenci takových organizací jen velmi matný přehled, o situaci v tzv. rozvojových zemích či důvodech mezinárodní migrace je jejich povědomí mizivé...V takovém případě potom může zapůsobit třeba jen promítnutí pětiminutového spotu přímo z místa dění, např. z běžného denního fungování válečné nemocnice, kterou nevládní organizace přímo v místě vybudovala a následná diskuse o shlédnutém. Jistěže, se z něj mladý člověk nedozví všechny ty příčiny, důsledky, atd., ale odnese si příběh, zanechá to v něm nějaký dojem, dokáže si představit, jaká zranění působí válka lidem stejného věku jako jsou oni. Obraz se jim vryje do paměti, budou o něm diskutovat se spolužáky, a doma o něm třeba povědí rodičům nebo si vyhledají informace o konfliktu na internetu, začnou se více zajímat...

Proto má nezastupitelnou roli na cestě k udržitelnosti práce s veřejností a PŘÍBĚH, konkrétní události dotýkajících se konkrétních lidí. Ne výčty, fakta, encyklopedické seznamy a jména, ale vyprávěný příběh. Ať už příběh hladomorem sužovaného člověka v subsaharské Africe či osud jednotlivce, který se v našich podmínkách nepodal diktátu spotřeby a zvolil si jinou, alternativní cestu, čímž třeba inspiroval některé ostatní jedince k přehodnocení jejich dosavadního způsobu života. Ony příběhy nám totiž pomáhají nejdříve se zajímat a poté se pomalu přibližovat k tomu známému: „Think globally, act locally..."

3. cena

Lenka Katunincová: Kvalita života v mestskom prostredí a jej udržateľnosť

(úryvok)

Na začiatku 21. storočia prežíva Európa renesanciu miest v snahe nápravy škôd napáchaných nekoordinovanou výstavbou a rastom miest. Centrá i okrajové zóny miest často pokladané za zlé, ignorované a vyľudňované v opakovaných vlnách suburbanizácie, sa dnes opätovne stávajú centrom diania. Dochádza k snahám o obmedzovanie individuálnej dopravy podporou a rozvojom hromadnej dopravy, hovoríme o uprednostňovaní človeka pred automobilom. Stále viac pozornosti sa venuje ekológii. Taktiež sa zvyšujú investície a ekonomické stimuly, čo prináša rast počtu pracovných príležitostí v mestách a ich centrách. Stávame sa svedkami expanzie kultúrnych zariadení, inovácie maloobchodného predaja, rastu mestského turizmu a tým i nového imidžu mesta a niektorých jeho častí. Zvyšuje sa dopyt po bývaní, čo súvisí s nárastom počtu nových obyvateľov miest. Starí obyvatelia zároveň napomáhajú pocitu „zabývanosti", tepla a genia loci. Navzdory mnohým ťaživým dedičstvám minulosti sa objavujú ekonomické, sociálne a kultúrne sily, ktoré sa zjednocujú v mene tradičných hodnôt miest a kvalitného urbánneho spôsobu života. Stále častejšia je kritika roztrieštenej zástavby v území, spôsobená suburbanizáciou a diskutuje sa o nevýhodách suburbánneho životného štýlu, nude a stereotype v suburbánnych zónach a ich negatívnom vplyve na deti a dospievajúcich.

Nové pracovné príležitosti v urbánnych lokalitách zvyšujú kúpyschopnosť mestských obyvateľov. Menia sa i demografické charakteristiky a vznikajú nové typy rodinnej štruktúry a spôsobov bývania. Vzniká snaha po uchopení „ducha komunity" a „identity miesta" najmä zo strany vzdelanejšej a bohatšej populácie. Narastá environmentálne povedomie a ochranársky prístup k hodnotám mesta. Takéto mesto dokáže zastaviť odliv obyvateľstva, ba má schopnosť byť atraktívnym pre nových obyvateľov, čo má priaznivé dôsledky na sociálnu diverzitu, ochranu prírodných prvkov, optimalizáciu mestských služieb a dopravných trás, či budovanie chodníkov pre cyklistov a peších zón. Kompaktná mestská štruktúra a mobilita chrániaca životné prostredia vedie i k vyššej ekonomickej efektivite, mestské centrá sa stávajú atraktívnejšie, periférne zóny nemusia znamenať bezútešné masové bývanie.

Mesto, ktoré má snahu zabezpečiť si vlastnú existenciu do budúcnosti, ako i kvalitu života svojich obyvateľov, sa nesmie vytrácať z mysle ľudí, musí adekvátne reagovať na vynárajúce sa problémy, ako i na možnosti svojho obohatenia. Preto je však nutné a nevyhnutné zapájanie sa samotných obyvateľov, ktorí sú jeho nespochybniteľnou súčasťou a bez ktorých by sme o mestskom životnom prostredí nemohli hovoriť, do procesu udržateľného vývoja pre ďalšie generácie, ale i pre dosiahnutie vlastnej kvality života.

Osobitná cena za vedecký prínos

František Lipták: Udržateľný spôsob života, alebo ako zlepšiť náš svet?

(úryvok)

Podľa expertízy uskutočnenej analytikmi v 21 krajinách počas dvoch rokov, (pozri McKinsey 2008) existuje asi 200 technologických riešení, ktoré sú relatívne lacné a nemali by negatívny dopad na hospodársky rast a rast energetických nákladov. Niektoré z týchto riešení dokonca vytvárajú nové pracovné miesta.

Začať však treba v prvom rade od seba. Prečo na Slovensku miznú tisíce kubíkov dreva nelegálne bohvie kam? Prečo vidím, ako sa triedený odpad každé ráno nasype do toho istého kontajnera s inými odpadkami? Prečo prakticky neexistujú recyklačné strediská a v mojom meste sa všetok (aj toxický) odpad spaľuje a odváža nevedno kam? Prečo chcú stavať športové strediská v národných parkoch a chránených oblastiach? Prečo sa nemôžeme na Ružíne kúpať? Prečo? Pýtam sa dookola.

Existujú problémy, ktoré nedokáže vyriešiť ani dobrá politika ani nové technológie, ak ľudia nezdieľajú spoločné hodnoty alebo daným riešeniam neveria, ignorujú ich, alebo si dostatočne neuvedomujú ich význam. Mám tým na mysli práve habermasovské ponímanie pravdy, ktoré vysvetľuje pravdu ako intersubjektívnu veličinu. Tam, kde absentuje zdravá morálka a hodnoty, tam kde neexistuje pocit zodpovednosti, všade tam, kde neexistuje priama alebo nepriama občianska podpora a tieto hodnoty nie sú kolektívne zdieľané, je ťažké presadiť čokoľvek, teda aj správne riešenia.

To, čo je v ľuďoch, je najdôležitejšie, pretože ľudia majú v rukách svoju budúcnosť a dokážu svojím dobrým, alebo zlým konaním vytvárať horšiu alebo lepšiu budúcnosť. Správne hodnoty, pokrok, inovácie, kritické myslenie, všetky tieto dary, ktoré máme, by sa mali využívať v prospech celého ľudstva. Preto verím, že hodnota každej ľudskej bytosti je tým, z čoho vychádza udržateľný rozvoj a spôsob života. Aby to, kde sa človek narodí, nerozhodovalo o tom, či bude žiť, alebo zomrie. Aby prosperita a blahobyt jednej skupiny svetovej populácie umožnili - prostredníctvom podnikania alebo transferu technológií, ale i zdravotnej starostlivosti - benefitovať aj chudobnejším a slabším. Aby príroda bola skutočne vlastníctvom celého ľudstva, a aby za svoje činy každý niesol zodpovednosť.

Ak by sa nám podarilo naplniť aspoň niečo z vyššie povedaného, ak by sme naozaj dokázali prostredníctvom relatívne jednoduchých mechanizmov odstrániť aspoň niekoľko neduhov tohto sveta, tento svet by bol lepší a spravodlivejší.

Osobitná cena za angažovaný prístup

Vierka Kôpková: Obnova vidieka

(úryvok)

Keď sa jedného pekného dňa celá svetová ekonomika zrúti, sedliak v to ráno vyvedie dobytok na pašu a večer ho dovedie naspäť ako aj včera a predvčerom. Aj nadojeného mlieka bude mať tak ako včera aj predvčerom. Keď sa dozvie, že „trhy padli", poďakuje Bohu za to, čo má a že má stále silu starať sa. A stará sa ďalej. Pokosí, nasuší, pozváža. Toto je reálna ekonomika s ozajstnými aktívami a pasívami. Odporúčam všetkým bankárom a „finančným žralokom" zaobstarať si dovolenku na nejakom sedliackom dvore. Pri práci v montérkach na čerstvom vzduchu by si hádam uvedomili, že liter mlieka je vždy liter mlieka a ten inflácii nepodlieha.

Vidiek je miesto, kde ľudia žijú v súlade s prírodou, naučili sa od svojich rodičov a starých rodičov rešpektovať jej zákony, no v žiadnom prípade si ju nechcú podmaniť a drancovať ju. Vedia, že by to nedopadlo dobre. Príroda by im to (ne)vrátila aj s úrokmi.

Sedliaci-gazdovia sú tí, ktorí tvoria vidiek. Ich prítomnosť je odpoveďou na dilemu mesto či dedina. A ozajstný vidiek, teda jeho podstatu, ktorá je v ľuďoch, by bolo fajn obnoviť.

Obnova vidieka je návrat k filozofii našich predkov. Jedine ľudia, ktorí si uvedomujú, čo pojem vidiek naozaj znamená, ho môžu obnoviť. Ľudia, ktorí chcú žiť v súlade s prírodou a sú ochotní obetovať časť svojho času a pohodlia. Časy, kedy sa ľuďom násilím brala pôda, sú už za nami. Ale dôsledok, nezáujem vlastniť pôdu ako prostriedok obživy, pretrváva. Ťažká práca na poli bez nároku na adekvátne finančné ohodnotenie nie je pre ľudí dobrou motiváciou. Za takúto prácu výplatnú pásku veru nedostaneme.

Dostaneme však oveľa viac. Za prácu na vlastnom máme produkt, ktorý je náš, nikto nám ho nevezme. Staneme sa nezávislými. Človek je nezávislým, keď vie, že to, čo potrebuje na prežitie, si dokáže zabezpečiť sám. Žijeme v spoločnosti, kde stále viac nadobúdame pocit, že sme iba malou kvapkou v mori a našou neprítomnosťou by sa vlastne nič nezmenilo. Áno, v globálnom meradle sme určite nahraditeľnými. No nenahraditeľnými sme pre skupinu ľudí, ktorá sa voči svojim členom nespráva čisto racionálne, pragmaticky, vypočítavo a len podľa platných zákonov. Touto skupinou je rodina. A ideálne miesto, kde má človek čas a možnosti bytia, no hlavne žitia s rodinou je vidiek. Na vidieku je človek človeku vzácny. A vzácna je aj vynaložená práca, ktorú vykonávame. Takže pocit skutočnej nezávislosti a nenahraditeľnosti - to je to, čo nám ponúka vidiek v pravom zmysle. Je to život s vlastným majetkom, pôdou, gazdovstvom, či už väčším alebo menším, a samozrejme s prácou s tým nevyhnutne spojenou.

Dobrá správa: život spojený s prácou, nie drinou, ako to bolo donedávna. Dnes totiž existuje k tejto drine alternatíva. Je to poľnohospodárska práca, kde sa dá vo veľkom využiť sila samotnej prírody pri rešpektovaní jej zákonov. Hovorím o novom prístupe k navrhovaniu vlastných polí, záhrad, obydlia, gazdovstiev a nakoniec aj celých sídiel. Tento na Slovensku pomerne nový prístup sa nazýva permakultúra. Pojem permakultúra (permaculture) znamená permanentné, dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo (permanent agriculture)..

Permakultúrny prístup vyžaduje nízke množstvo vloženej energie, nemá deštrukčné dôsledky na okolie a hlavne je to zábava. Vždy sa dá totiž vymyslieť niečo nové, originálne.

Preto vidím práve permakultúru ako nádej pre budúcnosť nášho vidieka (a nielen vidieka). Dá sa totiž praktizovať vo všetkých lokalitách za rôznym účelom, a v rôznej mierke.

Permakultúra je ozajstný návrat k tradícii spolužitia človeka s prírodou, no menej bolestivý. Minimalizuje drinu, ktorú okúsili naši predkovia a maximalizuje podiel samotnej prírody na želanom výsledku. A efekt z toho majú obe strany. Je to tvorivosť, rešpekt, sledovanie a budovanie prospešných vzťahov.

Ako na poli, v záhrade, tak aj v medziľudských vzťahoch. Človek má zrazu viac času na podstatné veci. Napríklad na svoju rodinu. Žije v rodine, ktorá spoločne rieši vzniknuté problémy, lebo problém jednotlivca sa dotýka všetkých jej členov. Žije nesebecký a zodpovedný život. Dovolím si takýto život nazvať plnohodnotným..

Toto je ozajstná obnova vidieka. Nie je o množstve peňazí tečúcich do obecného rozpočtu. Obnova vidieka je o ľuďoch a v ľuďoch, ktorí chcú žiť, nie prežívať. Je o zodpovedných ľuďoch, ktorí dospeli k názoru, že vidiek je ideálnym miestom na život.

Slovenský klenot, naše stále ešte neuveriteľne bohaté kultúrne dedičstvo, ktoré sa dávno zrodilo práve na vidieku, môže iba takto ostať živým dedičstvom aj pre ďalšie generácie.

Na záver si dovolím uviesť citát L.N.Tolstoja: „Keby sa každý staral o svoj kúsok zeme, aká krásna by bola naša Zem."