Človek závisí od krajiny, krajina zase od človeka

Veronika Mišíková

Charakter krajiny, v ktorej ľudia žijú, je dôležitým ukazovateľom kvality ich života. Vypovedá o historických súvislostiach a zodpovednosti obyvateľov. Na jednej strane má krajina slúžiť požiadavkám ľudí, na druhej strane by k nej ľudia mali pristupovať zodpovedne a ohľaduplne. Práve takúto rovnováhu hľadá Európsky dohovor o krajine, ktorý bol prijatý v októbri roku 2000, a keďže k nemu pristúpila aj Slovenská republika, je záväzný pre nás všetkých. Smutnou realitou ostáva, že väčšina ľudí v dnešnom svete je primárne naprogramovaná na uspokojovanie vlastných potrieb a potreby krajiny by sa na rebríčku životných hodnôt pravdepodobne nedostali ani na pomyselnú poslednú priečku.

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Človek závisí od krajiny, krajina zase od človeka

2011-05-13 10:19:20

Veronika Mišíková

Charakter krajiny, v ktorej ľudia žijú, je dôležitým ukazovateľom kvality ich života. Vypovedá o historických súvislostiach a zodpovednosti obyvateľov. Na jednej strane má krajina slúžiť požiadavkám ľudí, na druhej strane by k nej ľudia mali pristupovať zodpovedne a ohľaduplne. Práve takúto rovnováhu hľadá Európsky dohovor o krajine, ktorý bol prijatý v októbri roku 2000, a keďže k nemu pristúpila aj Slovenská republika, je záväzný pre nás všetkých. Smutnou realitou ostáva, že väčšina ľudí v dnešnom svete je primárne naprogramovaná na uspokojovanie vlastných potrieb a potreby krajiny by sa na rebríčku životných hodnôt pravdepodobne nedostali ani na pomyselnú poslednú priečku.

Životné hodnoty ako zdravie, bezpečnosť či spokojná rodina pritom závisia práve od stavu, v akom sa nachádza krajina, v ktorej žijeme. Tu sa dostáva k slovu pojem kultúrna krajina, teda prírodné prostredie ovplyvnené neustálym pôsobením človeka a spoločnosti.[1] Môžeme povedať, že kultúrnu krajinu prakticky vytvára a mení každý z nás. Svojím životným štýlom, rozhodnutiami a nárokmi. Znenie Európskeho dohovoru o krajine[2] kladie dôraz na kultúrne dedičstvo a posilňovanie európskej identity, ktoré kultúrna krajina predstavuje. Nejde pri tom len o európske štáty. Krajiny na celom svete nesú zodpovednosť za územie, na ktorom existujú a hospodária. V súčasnosti je jednou z najaktuálnejších tém tzv. trvalo udržateľný rozvoj. Emeritný profesor mikrobiológie Frank Fenner z Austrálskej národnej univerzity si myslí, že na zmenu je už pravdepodobne neskoro. Predpovedá, že ľudský rod vyhynie behom nasledujúcich sto rokov, pretože ľudstvo si neporadí s populačnou explóziou a bezuzdnou spotrebou produktov.[3] O správnosti tohto tvrdenia by sa dalo polemizovať a väčšina vedcov si svoje názory na budúce storočia zatiaľ necháva pre seba, ale problematika trvalo udržateľného rozvoja sa jednoznačne dostáva do popredia. Koncepcia takéhoto rozvoja by mala predstavovať cielený, dlhodobý a komplexný proces ovplyvňujúci všetky podmienky a aspekty nášho života a smerujúci k takému modelu určitého spoločenstva, v ktorom by si jedinci kvalitne uspokojili svoje potreby, no eliminovali by zásahy do životného prostredia, ničenie krajiny nad únosnú mieru a uprednostňovali by rozumné využívanie zdrojov a ochranu kultúrneho a prírodného dedičstva.[4] Najväčší problém vidíme hneď v úvode tejto definície. Ak bojujeme za trvalo udržateľný rozvoj, musíme sa správať ohľaduplne k životnému prostrediu. Ale z praxe vidíme, že niektoré ľudské potreby sa dajú ekologicky uspokojiť len veľmi ťažko, alebo takmer vôbec, pričom ľudia väčšinou o zelené riešenia problémov nestoja, keďže ide často o zložitejší proces v porovnaní s teóriou „chcem všetko a najlepšie hneď“. Egoizmus ľudstva sa šplhá k vrcholu a pokúsiť sa meniť náš spôsob života v tejto fáze bude tvrdým orieškom.

Mexiko – návrat k haciendám?

Podľa odporúčania Výboru ministrov z roku 2008 krajina zohráva dôležitú úlohu v kultúrnej, ekologickej, environmentálnej a sociálnej oblasti,  tvorí zdroj priaznivý pre hospodársku činnosť a jej ochrana, manažment a plánovanie môže prispieť k vytvoreniu pracovných miest[5]. Kvalitný a udržateľný manažment krajiny sa našťastie nerieši len na pôde Európskej únie. Skúsme na chvíľu odhliadnuť od ropnej katastrofy v Mexickom zálive a zamerajme sa na regionálny rozvoj, ktorý môžeme sledovať na Yucatánskom polostrove, v minulosti známom svojou vysokou produkciou bavlny. Pôvodné plantáže a haciendy zamerané na pestovanie bavlny postupom času zanikali. Množstvo rodín, závislých na produkcii „zeleného zlata“, ostalo bez práce. Bez výrazných zásahov do pôvodného charakteru štyroch lokalít[6] organizácia Fundacion Haciendas del Mundo Maya zabezpečila rekonštrukciu a prebudovanie zanedbaných historických haciend na hotelové zariadenia, čím sa znížila vysoká nezamestnanosť na polostrove. Miestni obyvatelia získali pracovné miesta, ktoré by za iných okolností zháňali len ťažko. Zo začiatku najímali a školili pracovníkov na rekonštrukčné práce a postupom času mohli obyvatelia získať zamestnanie na trvalý pracovný pomer v hoteli. V súčasnosti pochádza 90% hotelových zamestnancov z okolitých dedín. Zaujímavé je, že mnoho z týchto zamestnancov pochádza z rodín, ktoré pred mnohými rokmi pracovali na pôvodných plantážach s bavlnou. Vďaka rekonštrukcii priľahlé dediny ožili a obyvatelia cítia spolupatričnosť pri starostlivosti o hostí, budovy a priľahlé pozemky, v minulosti známe ako plantáže. Územia, ktoré neboli využívané vôbec, alebo vykorisťované nadmernou ťažbou dreva, či extenzívnym hospodárením sa dnes používajú na ekologické poľnohospodárstvo. Obyvatelia, ktorí sa nezapojili do rekonštrukčných prác ani chodu hotela, môžu pracovať na výrobe tradičných mayských suvenírov a výrobkov, ktoré od nich hotel odkupuje na rôzne účely. Obnovou starých budov sa zachytila zašlá sláva časov Belle Époque – významného obdobia v histórií Mexika a súčasným hosťom na haciendach sú k dispozícii mayské liečebné procedúry vychádzajúce z tradície „Hol Bé“, čo znamená „otvorenie cesty“. Týmto procedúram sa venuje len úzka skupina špeciálne vyškolených terapeutov, potomkov vychýrených mayských liečiteľov, ktorých skúsenosti sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Toto je ďalšia príležitosť pre miestnych obyvateľov, a najmä ženy, ktoré by za iných okolností nemali možnosť pracovať a ekonomicky zabezpečovať svoje rodiny. Na Yukatánskom polostrove sa zladili mayské tradície s kultúrou španielskych dobyvateľov a z tohto spojenia majú úžitok súčasní obyvatelia. Nezanedbateľnou témou pre Mexičanov sú aj biofarmy. Podľa štatistiky Medzinárodnej federácie hnutí ekologického poľnohospodárstva malo Mexiko na svojom území v roku 2005 najväčší počet ekologických fariem[7]. Práve koncepcia biofariem je blízka aj Slovákom, ktorí na ekologických farmách oceňujú využívanie ekologicky udržateľných postupov a metód priateľských voči prírode.

Biofarmy a salaše

Na Slovensku sa regionálny rozvoj nesie v znamení biofariem. Našťastie ešte stále existujú ľudia, ktorí sami od seba vnímajú potrebu vrátiť sa k prírode a jej zákonom, k tradičnému spôsobu života, či remesiel. Dopyt po ekologickej živočíšnej výrobe síce nerastie závratnou rýchlosťou, no pravé ovčie výrobky bez konzervačných látok, či mäso zo zvierat chovaných bio spôsobom našli svojich spotrebiteľov. Biofarmy sú zároveň osvetou pre trvalo udržateľný spôsob života. Návštevníci spoznajú iný životný štýl, získajú informácie o tradičnom spôsobe výroby mliečnych produktov či pečení chleba a dokážu si predstaviť, ako žili naši predkovia. Farmárka Katarína Pipa Käser si život na biofarme nevie vynachváliť. „Máme veľa práce, ale sme spokojní, že si všetko pre život potrebné vieme dopestovať zdravé a že tu môžeme zdravo žiť,”[8] tvrdí majiteľka biofarmy.

Dva príklady dvoch rôznych štátov ukazujú, že je možné ku krajine pristupovať ekologicky s ohľadom na trvalo udržateľný rozvoj. Takéto využitie pritom nemusí ľudí obmedzovať, práve naopak. Dokáže im ponúknuť možnosť kvalitného rozvoja na viacerých úrovniach, ako aj ekonomické zabezpečenie. Nie je tajomstvom, že ekologické podnikanie znižuje mieru nezamestnanosti v krajinách, pretože zapája a zvyšuje kvalifikáciu pracovníkov, ktorí by sa za iných okolností zamestnať nedokázali. A spotrebitelia, ktorí ocenia ekologický pôvod zakúpených produktov, sa určite nájdu. Netreba sa preto obávať vyjsť našej krajine v ústrety. Určite sa nám bohato odvďačí.



[1] HOFIERKA, J. Kultúrna krajina na Slovensku – regionalizácia, ochrana a plánovanie. Dostupné na:

   http://www.fhpv.unipo.sk/kagerr/pracovnici/hofierka/projekty/apvv_results.html

Európsky dohovor o krajine. Dostupné na: http://www.iale.sk/download/edokslovverzia.pdf

[3] FIRTH, N. Human race will be extinct in 100 years, claims leading scientist. In dailymail.co uk [online]. 06/19  

  2010 [cit. 2010-07-22] Dostupné na: http://www.dailymail.co.uk/sciencetech/article-1287643/Human-race-

  extinct-100-years-population-explosion.html

 

Trvalo udržateľný rozvoj. Dostupné na: http://www.tur.vlada.gov.sk/

[5] Odporúčanie Výboru ministrov CM/Rec (2008) členským štátom týkajúce sa usmernení pre implementáciu

  Európskeho dhovoru o krajine Dostupné na: http://www.iale.sk/download/Odporucanie-Vyboru-ministrov.pdf

[6] Uayamon, Temozon, San Jose a Santa Rosa

[8] MEDALOVÁ, K. Ranč Transylwahnja. In biospotrebitel.sk [online]. 04/12 

  2005 [cit. 2010-07-24] Dostupné na: http://www.biospotrebitel.sk/clanok/434-ranc-transylwahnja-rozhovor-s-

  katarinou-pipa-%E2%80%93-kaser.htm