Otázka priorít

Veronika Korčeková

A už sa valí. Neúprosná veľká voda napĺňa dávno neobmyté, zarastené korytá riek a berie zo sebou všetko, čo sa jej postaví do cesty – mosty, cesty, domy, ľudí… Pocit strachu a neistoty sa rozlieha po krajine. Ten, kto povodeň zažil, si vie predstaviť hrôzu, ktorá ju sprevádza.


Na obyvateľoch jednej zo zasiahnutých dedín, ktorí sa ocitli zoči-voči prívalovej vlne absolútne nepripravení, vidieť bezmocnosť. Vôbec to nečakali, veď v ich dedine si na povodne nespomínajú ani tí najväčší pamätníci.

Stažení

Data o stažení nejsou doposud dostupná.

Metriky

Metriky se nahrávají ...

Otázka priorít

2012-01-01 17:13:21

Veronika Korčeková

A už sa valí. Neúprosná veľká voda napĺňa dávno neobmyté, zarastené korytá riek a berie zo sebou všetko, čo sa jej postaví do cesty – mosty, cesty, domy, ľudí… Pocit strachu a neistoty sa rozlieha po krajine. Ten, kto povodeň zažil, si vie predstaviť hrôzu, ktorá ju sprevádza.

Na obyvateľoch jednej zo zasiahnutých dedín, ktorí sa ocitli zoči-voči prívalovej vlne absolútne nepripravení, vidieť bezmocnosť. Vôbec to nečakali, veď v ich dedine si na povodne nespomínajú ani tí najväčší pamätníci.

A dážď z neba neprestáva vytrvalo padať. S každou kvapkou je výčitka v očiach zasiahnutých bolestnejšia: “Prečo sme sa lepšie nepripravili?”. Varovania meteorológov nikto nebral vážne. Nikto by ani vo sne nepredpokladal, že nevinný malý potok, bežne pripomínajúci skôr polovyschnutý odpadový kanál, narastie do takých mohutných rozmerov...

Príroda nám z času na čas ukazuje svoju silu. Sú to bolestné príučky, no vďaka nim máme aspoň možnosť uvedomiť si svoju ľudskú malosť  – veď človek je len súčasťou celku, nie jeho pánom.

Bohužiaľ, súčastný svetonázor káže skôr opak. Uvedomelosť voči nášmu životnému prostrediu nie je veľmi v kurze, “mainstream” sa riadi pohodlím a konzumom. Ja chcem, ja potrebujem, ja vyžadujem. Neustále sa všetko točí len okolo nás, no čo na to naše okolie? Svet, v ktorom žijeme, je komplexnou sústavou vzájomných interakcií všetkého živého a neživého, a preto sa nemôžeme donekonečna tváriť, že sme na tejto planéte sami.

Keď teda nedbáme na svoje životné prostredie, je to akoby sme si nechceli všímať príznaky začínajúcej choroby. Skôr či neskôr zachváti choroba celý organizmus, no vtedy je už väčšinou príliš neskoro na preventívne opatrenia. Rovnako je to aj s organizmom, ktorý sa nazýva “planéta Zem”, kde je človek len jednou z častí celku.

Ľudia na to ale, bohužiaľ, radi zabúdajú a z času na čas je im potrebné pripomenúť význam ochrany životného prostredia – či už na lokálnej, národnej, medzinárodnej alebo globálnej úrovni. V týchto snahách musíme vytrvať, aj keď si to vyžaduje odhodlanie a odvahu kráčať proti pohodlnému davu. Nech je preto všetkým iniciatívam napomáhajúcim ochrane životného prostredia povzbudením nasledujúci citát od Senecu: „Pokiaľ žiješ v súlade s prírodou, nikdy nebudeš chudobný; pokiaľ žiješ podľa mienky ľudí, nikdy nebudeš bohatý.“ Naše životné prostredie nás teda mnohonásobne odmení za našu ohľaduplnosť voči nemu.

A voda sa valí ďalej. Už zaplavila aj jedinú prístupovú cestu do dediny a tým znemožnila všetky nádeje na pomoc zvonku. Ľudia zachraňujú čo sa dá, no voda stúpa vyššie a vyššie, dážď neutícha a začína byť jasné, že obyvatelia budú musieť zachraňovať predovšetkým svoj holý život. Nevyslovená výčitka ale rezonuje v mysliach naďalej: “Prečo sme sa len lepšie nepripravili?”

Táto otázka je, bohužiaľ, znakom toho, že ľudia nedostatočne predvídali budúcnosť a zvolili prístup “kým nepáli, nehas”. Žiť pre prítomnosť je síce pohodlné a bezstarostné, dokedy ale takýto krátkozraký život v štýle “tu a teraz” vydrží?

Koncept trvalo udržateľného života tento aspekt nezanedbáva. Snaží sa pristupovať k možným budúcim rizikám zodpovedne a aj na základe predvídania navrhnúť udržateľnú cestu životom. Veď ako naznačuje Gál (2003): „Ten, kto nedomýšľa výsledky svojho konania, vlastne nemyslí vôbec... Myslieť anticipatívne znamená mať pred očami premenlivú krajinu možností, po ktorej kráčajú ľudia s rozmanitým videním a rôznymi prioritami...“

Predvídanie budúcnosti nie je novou koncepciou. Ukotvenie má už v známom diele Niccola Machiavelliho „Vladár“, kde autor nabádal na obozretnosť týmito slovami: “Mnoho ľudí verilo a doteraz verí, že pozemské dianie riadi Boh a osud, a ani sebaväčšia múdrosť na tom nemôže nič zmeniť. Z toho plynie pohodlný záver, že každá námaha je márna a najlepšie je sa svojmu osudu podriadiť... Prirovnal by som to k rozvodnenej rieke...všetci pred ňou utekajú, vzdávajú sa pred neskrotnosťou živlu a nesnažia sa mu vzdorovať. To je všetko pravda, ale zďaleka to neznamená, že by ľudia v dobe, keď [rieka] pokojne tečie svojím korytom, nemali budovať hrádze, hĺbiť riečištia a zvyšovať brehy, aby obmedzili jej ničivé bezuzdné následky, až príde doba povodní. Rovnako je to aj s osudom. Ukáže svoju zhubnú moc všade tam, kde mu v ceste nestojí organizovaná sila...“ (Machiavelli 1513).

Keď si túto hlbokú pravdu uvedomil Niccola Machiavelli už v šestnástom storočí, prečo my, progresívni a vynaliezaví ľudia dvadsiateho prvého storočia pred ňou neustále zatvárame oči? Schopnosť predvídať budúcnosť ide ruka v ruke s princípom predbežnej opatrnosti. A práve komplexná koncepcia trvalo udržateľného života nás nabáda byť predvídavými a zamerať sa radšej na prevenciu ako na bilancovanie škôd. Okrem toho je založená aj na princípe úcty k životu a mnohých ďalších hlbokých hodnotách, ktoré sa z dnešnej spoločnosti bohužiaľ vytrácajú. Tým ponúka zodpovednú a uvedomelú cestu životom.

Dážď sa konečne upokojil a s novým ránom prenikli spoza mrakov hrejivé slnečné lúče. Ničivá voda začína postupne klesať, no už teraz je zrejmé, že v dedine napáchala obrovské škody. Ľudia zostali odrezaní od sveta, bez pomoci sa nezaobídu. Myšlienky beznádeje ale zrazu preruší hukot motora. Cez nánosy bahna, konárov a zvyškov mosta sa prediera terénne auto. Pomoc je tu! Dobrovoľníci vysadajú a v ľuďoch svitá nádej, že nie sú odkázaní len sami na seba.

Dobrá vôľa je unikátna vlastnosť ukrytá v človeku. Je to vôľa urobiť niečo pre druhých a nič za to nežiadať, nezištne pomôcť tam, kde treba. Netýka sa len krízových situácií, dobrovoľníkom môže byť každý bez ohľadu na miesto či vek. Je na to potrebné len nadšenie pre dobrú vec a chcenie byť užitočný. Príležitosť sa potom vždy nájde.

Veľmi zaujímavé a pre mnohých možno prekvapivé je, že dobrovoľníctvo je prínosné obojstranne, pretože službou iným vlastne pomáhame sami sebe. Dobrovoľné aktivity v nás totiž navodzujú pocit šťastia. Toto potvrdzuje aj Brooks (2008): “V skutočnosti, prepojenie medzi šťastím a dobrovoľníctvom je ľahko dokázateľné...” ... ”Dobrovoľníci sú o 42% viac náchylnejší byť šťastní než ľudia, ktorí nevykonávajú dobrovoľné aktivity”. Zdá sa teda, že ak chceme spraviť sami seba štastnejšími, je to v podstate veľmi jednoduché a dokonca bezplatné.

Vlastným pocitom šťastia to ale nekončí. Ako Brooks (2008) ďalej poznamenáva: “...komunity s väčším zastúpením dobrovoľníkov majú nižšiu úroveň kriminality, lepšie školstvo a vyššiu úroveň pocitu šťastia medzi ostatnými obyvateľmi než komunity s nízkym zastúpením dobrovoľníkov.” Tým, že sme šťastní, máme teda pozitívny vplyv na prostredie, v ktorom žijeme, a aj ľudia v našej blízkosti sa stávajú šťastnejšími. Nezanedbateľné je, že zmysluplným využitím času prispievame aj k napĺňaniu ušľachtilého cieľa, pre ktorý je dobrovoľná aktivita realizovaná. Nestojí teda takáto “win-win” stratégia za zváženie?

Povodeň je definitívne zažehnaná. Upratovacie a rekonštrukčné práce sú počas prvých týždňov na dennom poriadku. No čas letí, míňa sa rok za rokom. Príroda už dedine nepredkladá také kruté skúšky akou bola povodeň, a tak si na ňu obyvatelia spomenú už len príležitostne. Je predsa príjemnejšie plánovať svetlé zajtrajšky ako sa vracať k temnej minulosti.

Vrátiť sa k mrazivým spomienkam na povodeň je ale nevyhnutné pri prejednávaní miestneho rozpočtu. Návrh na financovanie stavby hrádze a podpora dobrovoľného hasičského zboru sú totiž kameňom úrazu. Peniaze, ktoré boli bezprostredne po povodniach na tieto účely vyčlenené z obecného rozpočtu a rozdelené do viacerých rokov sa podľa mnohých v obecnom zastupiteľstve môžu použiť na akútnejšie problémy v dedine. Veď povodne v súčasnosti už nehrozia...

Človek rýchlo zabúda na svoje ušľachtilé záväzky a potom lamentuje, keď je už príliš neskoro. Jeho hodnotový rebríček kolíše podľa toho, čo je v momentálnej situácii výhodné. Pokiaľ má ale človek v úcte život a nie je egoista, určité zásady a hodnoty musí mať neustále na pamäti, aj keby bol sám proti väčšine.

Mimochodom, na ktorú stranu barikády by ste sa postavili v obecnom zastupiteľstve pri prejednávaní rozpočtu vy?

 

 

 

Literatúra:

BROOKS, A. (2008): Gross national happiness: Why happiness matters for Amerika – and how we can more of it. New York (Basic Books).

GÁL, F. (2003): Krajiny spoločnej budúcnosti, In GÁL, F. et al.  Slovensko na ceste do neznáma /edícia Slovensko v pohybe. Bratislava ( Inštitút pre verejné otázky: Bratislava).

MACHIAVELLI, N. (1513): Vladař-kapitola pětadvacátá, In MACHIAVELLI (1986): Úvahy o vládnutí a o vojenství. Praha (Naše vojsko).