Zdá sa, že koncept zodpovednosti je použiteľným kľúčom aj na riešenie časti problémov súčasných intelektuálnych elít na Slovensku.

Samozrejme, že prvoradým prejavom zodpovednosti intelektuála je hovoriť pravdu, neprekrúcať a neskresľovať zámerne dosiahnuté výsledky svojho poznania a neprezentovať svoje presvedčenie v účelovo deformovanej podobe. O tom, že to nie je úplná samozrejmosť a že sa to dá len v slobodnej spoločnosti, sme sa mali možnosť sami presvedčiť v časoch pred rokom 1989, kedy v krajinách takzvaného reálneho socializmu  sa - najmä od spoločenských vied - priamo očakával ideologicky deformovaný výklad sveta a interpretácia vlastného poznania v službách vládnucej ideológie.

Ale ani slobodná  spoločnosť nie je sama o sebe zárukou toho, že intelektuál nebude vystavený pokušeniu nepravdivo interpretovať dosiahnuté výsledky a spreneverovať sa svojmu etickému kódexu, poslaniu, či stavovskej cti. Raz za tým môže byť „len“ nedostatok trpezlivosti pri verifikácii hypotéz, inokedy prehnané ambície, ješitnosť a túžba po sláve, ale stále častejšie je za tým s najväčšou pravdepodobnosťou (aj) korupcia a korumpovateľnosť.

Silent science

Ale prejavom intelektuálnej nezodpovednosti nemusí byť len úmyselne produkovaná lož či polopravda. Môže ním byť aj účelové zatajovanie pravdy a osobných postojov intelektuála k aktuálnym problémom. A napokon, môže ním byť aj samotné mlčanie, či prehliadanie toho, ak klame niekto v našej blízkosti.

A tiež, prehliadanie toho, že sa v mojom okolí deje niečo, čo je v rozpore s vedeckým poznaním a s pravdou, o ktorej som presvedčený a ktorú som schopný (a teda i morálne povinný) dokázať.

A tu sa naša úvaha vracia naspäť k upozorneniam Skolimowského a ďalších na rastúce riziko etického relativizmu a jeho príčin.

Ak by sme mali byť konkrétnejší a vychádzať z každodennej skúsenosti, potom nežiaduce, kontraproduktívne a podľa nášho názoru neetické mlčanie intelektuálov v demokratickej spoločnosti,  tvárou v tvár takým závažným skutočnostiam, akými je napríklad drancovanie krajiny, môže mať celý rad príčin, napríklad:

1. Nedostatok elementárnej morálnej výbavy a pocitu spoločenskej spolupatričnosti a/alebo spoluzodpovednosti.
2. Alibizmus a kŕčovitá snaha „vychádzať s každým zadobre“.
3. Rezignácia na veci verejné a na občianske postoje.
4. Izolacionizmus (splendid isolation) a uzavretie sa do „sklenenej gule“ intelektuálnej výlučnosti a sterility.
5. „Fachidiotická“ zahľadenosť len do mojej úzko zameranej a presne definovanej oblasti pôsobenia.
6. Presvedčenie, že problémy mimo moju „srdcovú“ oblasť má riešiť niekto iný, pokiaľ možno bez mojej účasti.
7. Názor a postoj, že všetko, čo je mimo obzoru rýdzo exaktnej vedy, je mimovedecké, nevedecké a teda sa ma to netýka.
8. Strach z označenia „šarlatán“ či „diletant“ v prípade, ak sa vyjadrujeme aj k veciam, na ktoré nemáme akademický diplom.
9. Obava z nedostatku poznania či dôkazov a zo (seba)kompromitácie v prípade „unáhleného“, a teda  „chybného“ angažovania sa v danej oblasti.
10. Elitárska neochota „špiniť si ruky“ s problémami „všedného sveta“.
11. Spoločenské, rodinné, obchodné či iné väzby na tých, ktorí konajú v rozpore s mojim poznaním a svedomím, ale s ktorými  som zviazaný príliš silno na to, aby som si „mohol dovoliť“  ohroziť ich mojím verejne prezentovaným kritickým postojom.
12. Neochota/strach vystupovať na verejnosti, konfrontovať sa nositeľmi iných, neraz až protichodných názorov.
13. Zlé predchádzajúce skúsenosti s neserióznosťou okolia, napr. s médiami pri preberaní a interpretovaní našich poznatkov.
14. Riziko nepríjemností zo strany nadriadeného, sponzora a pod. a snaha sa im vyhnúť.

A v tomto výpočte príčin by sme mohli ešte dlho pokračovať. Navyše, vyššie uvedené dôvody nemusia pôsobiť izolovane, ale môžu sa rôzne kombinovať za vzniku synergických efektov.

Ale – ako sme už naznačili vyššie - je tu aj iná hrozba, hrozba korupcie a neetickej spolupráce, „zapredávania“  zistení, poznatkov,  vedomostí, ale aj samotnej autority intelektuála, čiže viac či menej zámernej „kolaborácie“ so zjavným  zlom a lžou. Iste, v prvom rade sa takáto „spolupráca“ týka skorumpovaných politikov od centrálnej až po miestnu úroveň. Ale nielen ich. Týka sa aj intelektuála, napr. vedca, či experta odobrujúceho a posväcujúceho svojím odborným stanoviskom zlú vec. Stále ešte veľmi opatrne, ale čím ďalej, tým viac sa na túto tému diskutuje i v našom, diskusii málo otvorenom, málo (seba)kritickom a zároveň notoricky podfinancovanom sektore vedy, ktorý stále viac a viac čelí nástrahám novodobej korupcie a kolaborácie, napríklad vo vzťahu k nedôveryhodným podnikateľom vo všetkých relevantných oblastiach, tzv. developerským firmám a všetkým tým, ktorí chcú profitovať na úkor verejných statkov a blaha, či už ekonomického, environmentálneho alebo sociálneho charakteru.

Keď sa na záver vrátime k téme zodpovednosti, zistíme, že jedným z aktuálnych zdrojov problémov je jednostranné dožadovanie sa slobody a práv a prehliadanie skutočnosti, že druhou stranou tej istej mince je zodpovednosť a povinnosti (čo je čiastočne pochopiteľné po desaťročiach neslobody a upierania základných ľudských práv v našej časti sveta, ale nie je to dlhodobo tolerovateľné a udržateľné). Problém je v tom, že takýto postoj je prejavom nedospelosti, nezrelosti  a vedie k zásadným nedorozumeniam a fatálnym omylom. Týka sa to (aj) intelektuálnych elít ako celku i každého z nás  ako jednotlivca.

Mikuláš Huba, 30.4.2010