Na slávnostnom podujatí sa okrem ocenených študentov a členov poroty zúčastnili aj doc. Ing. Ján Šedivý, CSc., riaditeľ Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV), riaditeľ Geografického ústavu SAV doc. RNDr. Vladimír Ira, CSc. a početní hostia.

Udeľovala sa prvá až tretia cena vo výške 20 000, 10 000 a 5 000 Sk a dve osobitné ceny „za vedecký prínos" a „za angažovaný prístup" (po 2 500 Sk).

Okrem finančnej odmeny získali všetci finalisti súťaže diplom ako ocenenie ich úspešného účinkovania v súťaži a umelecké dielko od žiakov ZUŠ Ľudovíta Rajtera na Sklenárovej ul. v Bratislave.

Prvú cenu získala Paulína Ďurinová z Fakulty dramatických umení AMU v Banskej Bystrici za esej s názvom Každý z nás je časťou celku, ktorého smerovanie môže ovplyvňovať svojím konaním (pozn.: úryvok v prílohe). Držiteľom druhej ceny je Peter Laučík (Katedra etnológie a etnomuzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre) za esej s názvom Neodvratnosť pohybu ako udržateľný spôsob života (pozn.: úryvok v prílohe). Tretia cenu porota udelila Michalovi Mochťákovi z Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne, autorovi eseje Udržateľný spôsob života. Osobitná cena za odborný prínos patrí Magdaléne Kuksovej z Vysokej školy ekonomickej, konkrétne z jej Fakulty medzinárodných vzťahov v Prahe a cena za angažovaný prístup Alexandre Kešeľovej z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

Pred slávnostným vyhlásením výsledkov súťaže sa konala prednáška doc. RNDr. Pavla Nováčka, CSc., vedúceho Katedry rozvojových štúdií Prírodovedeckej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci na tému Otázky udržateľnosti a neudržateľnosti rozvoja  na príklade Latinskej Ameriky.

Atmosféru vhodne dopĺňali husle a spev majstra Sama Smetana a „prekvapením večera" bol krátky dokumentárny film z dielne víťazky súťaže, Paulíny Ďurinovej.

Projekt, súčasťou ktorého bola aj táto akcia, podporila na základe zmluvy č. LPP-0128-07 Agentúra na podporu výskumu a vývoja (APVV) a realizuje sa pod záštitou Pracovnej skupiny Hodnoty pre udržateľnú budúcnosť pri európskom EcoFore.

Príloha: Úryvky z víťazných esejí:

Paulína Ďurinová: Každý z nás je súčasť celku, ktorého smerovanie môže ovplyvňovať svojím konaním (úryvky)

„...Keď človek cíti hrdosť voči svojmu prostrediu, v ktorom je jeho domov, dokáže ho ponúknuť aj iným. Ak je rád tam, kde žije, cíti sa byť súčasťou celku, a potom sa nechová k nemu nadradene. Trvalo-udržateľný spôsob života je teda hlavne o ľuďoch. O ich pokore, múdrosti a schopnosti nehrať sa na pánov tvorstva, ale  správne sa vedieť vysporiadať s drobnou rolou jednej časti celku. Toto poznanie, vnímanie seba samého v širších vzťahoch nie je jednoduché. Byť súčasťou celku a vedieť, že spoločne môžeme vytvárať pozitívne veci, ovplyvňovať dianie, je úžasný pocit. Ľudia si ho ale často zamieňajú s mocenskými záujmami...

...Náš život plynie a o globálne problémy sa zaujímame, až keď sa náhodou ich dopad prejaví v rámci blízkeho regiónu. Pozorujem to aj u seba a vo svojom okolí. Vyjadrovať sa napríklad ku klimatickým zmenám z môjho pohľadu môže byť dosť trúfalé, a keďže nemám dostatok informácií, sú to len dohady. Denne sa stretávam s tým, že nie sme schopní uvažovať v globálnej rovine. Je to niečo veľmi vzdialené, akoby mimo nás. Priestor, v ktorom sa denne pohybujem, poznám, a pokiaľ ho prijímam, snažím sa aj oň starať, nepoškodzovať ho. V rámci častí celku si vytváram akési moje vlastné, malé „lokálna"...

...Problém identity priestoru je dnes hmatateľný. Či už ide o rýchlo zastavané plochy priemyselných parkov, alebo celkovo o pocit anonymity a neurčitosti, ktorý človek často vníma vo veľkých mestách. Je stále menej miest, ktoré si ešte zachovávajú svoju identitu.

Možností, ako oživiť priestor a vzťah k okoliu, je viac. Z môjho hľadiska by jednou z nich mohol byť aj dokumentárny film. Dokáže veľa zobraziť vizuálnou formou. Zobrazenie témy identity, pamäti miesta či ľudského zabúdania formou dokumentu je niekedy ťažké. Myslím si ale, že keď sa začnete o určité prostredie hlbšie zaujímať, pridajú sa aj ostatní ľudia. Tento fakt som postrehla pri práci na filme o identite Liptovského Hrádku. Postupne v ľuďoch vzrastal záujem o túto tému. Začínali sami navrhovať riešenia, akoby sa mohla zachovať aspoň čiastočná identita tohto mesta. Ľudia teda sú ochotní spolupracovať. Často však musí prísť niekto zvonku, kto osloví nápadom.

Trvalo-udržateľný život by sa teda dal prezentovať rôzne. Netreba si vyberať len jednu formu. Nakoniec, všetko na svete je prepojené. Aj to lokálne s globálnym. Ako hovorí tibetské príslovie: „Nemôžeme výjsť na piate poschodie Potaly bez toho, aby sme nezačali na prvom."

Peter Laučík: Neodvratnosť pohybu ako udržateľný spôsob života (úryvky)

„...Problematika trvalo udržateľného rozvoja a s ňou úzko súvisiaca téma udržateľného spôsobu života je - podľa nás, multidimenzionálnym problémom globálneho charakteru. V orientácii našich vied pritom vo všeobecnosti prevláda skôr čoraz väčšia špecializácia a diferenciácia skúmaných problémov. To nám možno umožňuje skúmať niektoré veci do hĺbky, ale zároveň v sebe obsahuje aj riziko, že už nebudeme schopní vnímania iných paralelných kontextov, čím napokon stratíme niť súvislostí v rámci celku Bytia...

...Masívny rozvoj našej civilizácie zatiaľ stále trvá, ale trvať i nemusí. Sotva v takejto podobe. Podstatným prínosom koncepcie trvalo udržateľného rozvoja je zistenie, že máme množstvo informácií - ukazovateľov o stave ľudstva i planéty z rôznych proveniencií života. Tiež máme aj isté alarmujúce indície o budúcom možnom vývoji tohto stavu. Čo však prakticky vôbec nemáme, sú efektívne nástroje na korekciu tohto stavu na inej ako individuálnej úrovni. Ale aj na spomínanej individuálnej úrovni je mimoriadne problematické nájsť také riešenie, ktoré by nebolo v nejakom smere regresné a nepodobalo sa niektorým preanimistickým pokusom najrôznejších „drievnych zá-žabiakov" o tradičný spôsob života v dnešnej dobe...

...Možno tu podotknúť, že vízia ochrany prírody či návratu k prírode je víziou ľudí pochádzajúcich prevažne z urbánneho prostredia. Vývoj znamená trvalú premenu, premena znamená pohyb a pohyb - to je neodvratný život, ktorý nepozná cesty späť. Pri pokuse o odmietanie tohto nepremenného princípu premeny, už len napríklad v rámci niektorých javov tradičnej kultúry, napokon dochádza k ich definitívnej neplodnej a netvorivej petrifikácii, podobne ako u Lótovej ženy, ktorá sa obzrela späť...

...Táto neurotická nespokojnosť so svojím vlastným životom potom človeka motivuje k hľadaniu „niečoho iného, niečoho lepšieho" - teda alternatív, a to najmä eklektickým kombinovaním a napodobňovaním niektorých archaických vonkajškových foriem či znakov života, nikdy nie však jeho vnútorných obsahov. Tie sa totiž kopírovať nedajú. Samozrejme - proti gustu, žiaden dišputát - veď aj z mláky sa dnes dá napiť, presne ako kedysi.

Z holistického hľadiska - ktoré vyžaduje riešenie globálnych problémov - terajšia kultúra a civilizácia nie sú žiadnym protikladom prírody, ako sa často naivne verí, ale sú organickým pokračovaním jej nezvratného vývoja v neustávajúcej premene...

...Oproti veku niektorých iných ontologických entít sme ešte len veľmi malé deti. Ako kdesi výstižne poznamenal  Ivan Štrpka: „Detstvo je stále, premena trvá." A máme sa stále čo učiť, a aj keď sme zdanlivo nepoučiteľní. Nevadí - niečo si možno potrebujeme vyskúšať iba raz, niečo možno tisíc a osem krát. Raz však Zmysel neodvratnosti svojho pohybu istotne spoznáme."

Mikuláš Huba

predseda súťažnej poroty